Vždy som si chcela nejake adoptovať, a teraz je na to vhodná doba.
Zašla som za Elizabeth, nech mi stým pomôže. Má známosti skoro všade a jej kamarátka tuším je riaditeľkou jedného takéhoto ústavu.
Jeden malinký chlapček mi učaroval tak, že som si ho musela hneď zobrať. Volal sa Leo. Mal rok, krásne veliké modré oči a blonďavé vlásky.Nebol to Talian, nechala ho predodvermi asi nejaká Nemka alebo kto. Pripomínal mi tými očami trošku Kika. Možno preto sa mi hneď zapáčil.
keď som podpísala všetky možné papiere, mohla som si ho zobrať domov. Vedeli, že som dobre finančne zabezpečená a že sa bude mať pri mne dobre.
Teraz som bola veľmi šťastná, nechápala som ako niekto mohol takéto prekrásne dieťatko opustiť. Aj ja som sa mu páčila, veľa sa na mna usmieval a v noci ma moc nebudil plačom, iba malokedy.
V rodine to už vedeli všetci, len Linde som to dako nemala čas povedať.
-Kto ti to tam reve? prekvapene zvolala, keď som mnou telefonovala.
-To je malý Leo.
-Jaký Leo?
-Pred nedávnom som si adoptovala chlapčeka.
-Počkaj...to myslíš vážne?
-Ano, nabudúce prídem aj sním. Aspoň bude mať malá Vaneska kamaráta.
-To áno, teším sa, príď čo najskôr.
Keď som prišla na týžden domov, Leo si získal asi všetkých.Hlavne moju mamu.Brala ho ako svojho vlastného vnuka.
Posledné dva roky som ale domov nechodila. Bolo toho dosť.. práca, Leo..
Malej Vaneske som však občas posielala dáke vecičky poštou.
Ale nemienila som v Taliansku ostať večne. Po troch rokoch som sa vrátila domov.
Auto som si nechala doviesť odťahovkou z Talianska.Keďže moje Maseratti sa rozbilo pri tej havarii, v Itálii som si kúpila najnovší model Ferari F 50. Bolo to nápadné auto ale velmi dobre.
Bol to skvelý pocit byť znova doma. Pri svojej rodine, kamarátoch..
Sedeli sme s Lindou na káve a klebetili čo nové.
-Sú ešte dáke novinky?
-Mno okrem toho že ten moderátor sa rozišiel stou a..
-Vieš, že to ma nezaujíma.
-Leo, počkaj, budeš celý špinavý. Deti sa nám hrali na pieskovisku. Lea som učila aj po slovenesky aj po taliansky.Ale chcela som aby po slovensky vedel viac.Keďže tu už asi plánujem zostať.
-A...ešte je niečo, čo by si mala vedieť.
-Čo?
-Neviem, či ti to mám povedať, bojím sa, že sa na mňa nahneváš.
-Hovor!
-Kiko sa pred pol rokom oženil.
Nevedela som, čo jej mám na to povedať. Keď som to počula, v hrdle mi úplne vyschlo.Potrebovala som sa napiť.
-S kým? s Monikou?
-Nie, nie....Vola sa Andrea či jako to Juro hovoril.
-Je mi to jedno.
-Prečo mám pocit, že ti to jedno nie je?
-No dobre...nie je mi to jedno. Ale už s tým aj tak nič nenarobím.
-To hej.
-Poďme už radšej, musím dať Lea spať.
-Hej, veď aj ja Vanesku.
-Počuj, Zuzana mi volala, že je dáky benefičný večierok. Nepojdeme?
-jasné, vieš, že ja večierky milujem.
-To si celá ty Linda..smiech
Bol spomínaný večierok. S Lindou sme mali oblečené naozaj veľmi pekné šaty.Nie jeden mladý chlapec by sa za nami otočil.
Na večierku bolo vela , , celebrít, , . Pár znich som už poznala, keď som začala pravidelne prispievať na dobročinnosť.
Prišla za nami Zuzana.
-Ahoj Val. Som taká rada, že si prišla.
-Ahoj Zuzu. Si prekrásna.
-Ďakujem, ved aj ty, ako vždy.
-Prepáč musím ísť ešte za Heribankou.Ešte sa vidíme.Pa
-pa
Bol tu. Keď som ho zbadala v obleku, podlomili sa mi kolená. Za tie roky sa moc nezmenil. Akurát len trošku zmužnel a trochu sa mu zmenili črty tváre.Bol ešte krajši ako som si ho pamätala.Znova som pocítila to, čo po prvý krat, keď som sa sním zoznámila.
Zbadal ma.Dlho sa na mňa pozeral, snažila som sa predstierať, že sa rozprávam s niekym.
Šla som pri bufeťák.
-Val?
Och, bože, nie. Je tu...Je za mnou a rozpráva sa so mnou.
Hlas sa mi roztriasol, snažila som sa pôsobiť vyrovnane.
-Ahoj.
-Nemohol som ťa spoznať.Za tie roky si sa zmenila.
-Zostárla som...
-Obaja sme trochu zostárli.Ale tebe to len prospelo. Vyzeráš skvele.
-Ďakujem.
-Kedy si sa vrátila?
-Pred týždňom.
-Mohli by sme niekedy ísť na obed alebo kávu.
-neviem, či by to bol dobrý nápad.
-Nemáme dôvod sa k sebe správať ako dvaja cudzí ludia. Na to sa poznáme až príliš dobre.
-Áno, to máš pravdu. Prepáč, ale musím už ísť za Lindou.
-Ahoj..
-Videla som dobre? Rozprávala si sa s Kikom?
-Ano, rozprávala.
-A o čom?
-Nič konkrétne.
Večer som nemohla zaspať. myslela som nanho stále.
o pár dní som bola vybaviť pár vecí v meste.Zobrala som so sebou aj malého Lea.
Stretla som Kika aj tam. Prečo musím mať takéto náhody?
-Ahoj.
-Ahoj.
Všimol si, že to dieťa nie je Vaneska ale chlapček.
-To dieťa je tvoje?
-Áno je.
-Počkaj...Ja som..
-Nie, nie si.Nemusíš sa báť. Adoptovala som si ho. Kiko mal dôvod, aby si myslel, že Leo je jeho. Bol blonďavý s modrými očami ako on. A aj roky by sedeli.
Neviem, prečo som si myslela, že sa tvári chvílu sklamane.
-Aha. to som nevedel. Nejdeme na kávu?
Po dlhšom váhaní som to prijala.
-Prečo nie.Dobre.
Rozprávali sme sa o všeličom. Čo sme robili celé tie tri roky a tak.
Bolo to zvláštne. Chvílkami to vyzeralo ako kedysi.Znova bolo cítiť medzi nami tú príťažlivosť a napätie, ako na začiatku nášho zoznámenia.
Rozprával mi dokonca aj o tom, ako sa oženil. Nie je s Aďou moc šťastný.
-Tak prečo si si ju potom bral?
-Ani neviem. Možno som myslel, že.....stíchol....že sa mi podarí zabudnuť na teba.
Sklonila som hlavu.nevedela som čo povedať. Bola som ticho.
-Ale nepodarilo sa mi to. A teraz, keď som ťa stretol, sa mi to len potvrdilo.
-Kiko, nehovor o tom...prosím.Ja, musím už ísť.Leo je už od rána hore, musím ho ísť nakrmiť a dať spať.
Zasa som zbabelo utiekla, keď dojde na lámanie chleba. Nemohla som mu predsa povedať to isté. Že ani ja som naňho nedokázala za tie roky zabudnúť.Nemalo by to zmysel.Pretože medzi nami nemôže nič byť. Je predsa ženatý a ja som není rozbíjačka manželstiev.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár