-Och, vy ste už hore? Ako sa cítite?
-Príšerne ma bolí hlava.
-Pri náraze ste sa buchli do hlavy, je to prirodzené.
-Auuu! nemožem sa ani pohnuť, všetko ma bolí.
-Máte pár pomliaždenín, skoro po celom tele. Pichnem vám sedatíva, ale až keď vás vyšetrí doktor.Idem mu oznámiť, že ste sa už prebrali.
-Dobre. Naozaj ma všetko príšerne bolelo, ale ešte viac ma bolelo srdce. Mala som ho rozdrtene na milion malilinkých častí. A ktovie, či sa niekedy dajú dohromady.
-Taak, pozrime, kto sa nám to prebral, pani de Fieraro.
-prosím hovorte mi Val.
-Dobre. Sledujte môj prst.
Okrem toho, že som musela sledovať jeho prst, zasvietil mi do očí tým odporným svetlom, nikdy som to nemala rada.
-Tak myslím, že keď sa vám zahoja tie pomliaždeniny a modriny na tele tak budete úplne v poriadku. Mali ste šťastie.
Ale pomliaždeniny na srdci sa mi tak lahko nezahoja.
-To áno.
-Dám vedieť vašim rodičom, hneď ráno vás môžu prísť pozrieť.
-Chcela by som ich vidieť teraz.Potrebujem to, prosím.
-Je osem hodin večer, nie su navštevne hodiny.
-Prosím....
-Tak, že ste to vy, zavolám im, nech prídu.
Malo to svoje výhody byť bohatou pacientkou.Hneď sa k vám zdravotníctvo správa inak.
Prišli ma pozrieť rodičia. Velmi sa trápili kvoli mne.
-Som v poriadku, neplačte už tolko.
-Ako sa ti to stalo? povedali nam len, že si mala nehodu. Veď si sa knám nemusela tak ponáhľať.
-Ja......rozišla som sa s....Kikom. Ale nechcem o tom teraz hovoriť.
-To mi je lúto, dcérka.
-Dáte vedieť Linde, nech príde?
-Iste zavoláme jej, nech zajtra príde.
-Ďakujem.
-Už by ste mali ísť. oznámil doktor vo dverách.
-Ano pan doktor, ďakujeme, že ste nás sem pustili o takejto hodine.
-Nemáte zač.
-Aj ja vám chcem poďakovať.
Na druhý deň ma prišla pozrieť Linda.Vyrozprávala som jej všetko. Aj tak už polovicu vedela od Kika.Ževraj sa o mňa bál, tak volal všetkým, či niečo o mne nevedia.
-Bol aj tu v nemocnici.
-Nechcem ho vidieť!
-Povedala som mu to. Dokonca mi to všetko vysvetlil. Vedel, že ty ho nebudeš chcieť vypočuť.
-o to nejde.Vieš, že som za to, že vždy si treba vypočuť vysvetlenie od toho druhého...Ale v tomto prípade, netreba nič vysvetlovať, všetko som videla na vlastné oči.
-Priznal sa, že urobil chybu...
-Linduš, nebavme sa už o tom. Chcem na to čo najskôr zabudnúť.
-To nebude také ľahké.
-Viem.Môžem ťa o niečo požiadať?
-Jasné.
-Pôjdeš ku Kikovi a pobalíš všetkyy moje veci?
-Dobre.
Po dvoch tyždňoch ma prepustili z nemocnice. Kiko za mnou nebol celý čas, čo som bola rada. Ale ževraj sa na mňa každý deň pýtal.
-Konečne doma! šla som k našim, keďže môj byt som ešte stále prenajímala.
-Vrátiš sa do svojho bytu alebo ostaneš tu?
-Neviem..Asi sa vrátim do Talianska. Bude to tak lepšie.ˇ
Áno, zase zbabelo utekám. Utiekla som pred rokom a pol z Talianska domov a teraz utekám zas naspäť. Som zbabelá, priznávam. Ale je to jediné riešenie, ako a všetko zabudnúť. Bude len práca, práca a zase práca. Už dlhšie som chcela prerábať jeden hotel na Sicílii, aspoň sa budem môcť realizovať.
Zvoní zvonček, idem otvoriť..
-Ahoj, Val.
Bol to Kiko.
-Ahoj...Čo tu robíš?
-Zabudla si si ešte u mňa dáke veci.
-Mohol si to poslať po Linde.
-Chcel som ťa vidieť a pozhovárať sa. Viem urobil som chybu..priznávam.. Neprišiel som ťa tu prosiť, aby si sa ku mne vrátila. Viem, že by som to mal márne. Si na mňa nahnevaná, máš na to právo..
-Nie, už som není nahnevaná. Dokonca som ti už odpustila. Ale to je všetko. Je koniec.
-Naozaj sa už nehneváš?
-Naozaj, bolo by to zbytočné. len by ma to nadarmo trýznilo.Ale nevrátim sa už viac k tebe.
-Som rád, že si mi aspoň odpustila.
-Choď už, prosím..
-Tak teda ahoj..
-Zbohom..
Zavrela som rýchlo dvere. Začala som plakať. Stále som ho ľúbila, aj napriek tomu, čo urobil. Nie je to také ľahké, povedať si Dosť! Prestaň ho milovať! Aj keď si to stále opakujem, srdce mi povie vždy niečo iné.
-Zlatko, kto to bol? Prečo zas plačeš?
-Bol tu Kiko.Ďalej som jej už nemusela nič hovoriť, len ma objala.
-kedy odchádzaš?
-Zajtra po obede mi letí lietadlo. Pojdem naprv za Elizabeth do Milána a na Sicíliu neskôr. Ozaj nechcete isť so mnou?
-Nie, vieš, že by to nebolo pre nás, máme už svoje roky.
-Lubim ťa , mami.
-Aj ja teba, Val.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár