"Vieš kto uteká pred v všetkým?"
"Hm?"
"Obyčajní chudáci."
Dobre no.
Utiecť pred vecami ktoré nevieš zmeniť. Ten pocit nepoznám. Pretože ja som jedna z tých, ktorým kým sa im nepodarí mať veci po svojom tak nepoľavia. A ak sa aj po sto piaty krát usvedčím v tom, že to nejde, tak za tým urobím hrubú čiaru a idem ďalej. Presne takto to u mňa funguje v škole, doma, vo všetkom čo robím.
Ale aj tak jediné čo by som naozaj momentálne chcela je zbaliť si pár vecí a jednoducho ísť preč. Bezcieľne sa túlať svetom a objavovať. Nie niečo, vďaka čomu by som zabudla na nejaké blbé veci. Ale niečo, čo by mi na chvíľu pomohlo zabudnúť samu seba.
Myslím že je rozdiel utekať pred "niečím" a utekať sama pred sebou. Nie v zmysle, že by som sa nemala rada.
Jednoducho ma ubíja ten stereotyp. Že ráno vstanem a idem sa naháňať za vzdelaním, z ktorého bude povolanie, z ktorého budú peniaze. Všetci sa za tým ženieme aj keď nás to nebaví, aj keď vieme že nie, to nás šťastnými neurobí. Počúvam od rána problémy ľudí a len nemo prikyvujem, keď mám náladu tak sa snažím poradiť. Vážim si každú jednu ľudskú bytosť, ale keď za mnou príde človek s problémom typu "zlomil sa mi necht" tak pardon. To je ten prípad kedy len nemo prikyvujem. Unavuje ma počúvanie ľudí, unavujú ma ľudia ako takí. Aj keď ich mám rada.
Nejasne si spomínam na momenty takého zvláštneho šťastia. Keď som ležala v posteli a sledovala svetlá áut odrážajúc sa v okne a počula ako mi mama šepká uspávanku. Keď si ma dedko vzal na ruky, zvalil sa so mnou na deku v záhrade a s obrovským úsmevom hovoril moje meno. A ja som sa len smiala. Keď som nemotorne chodila po horúcom betóne a stúpila na včelu. Au.
Vraj mám šťastie že si pamätám momenty z doby keď som ani nevedela že som.
Čo by som dala za to teraz, aby som aspoň jeden deň nevedela že som a len žila bez myšlienok na zajtrajšok, na budúcnosť a minulosť, na školu, kamarátov.
Nechcem vyznieť tak že si nič nevážim. Práve naopak, Len potrebujem jednoducho na chvíľu utiecť sama pred sebou. Prestávka od každodenného stereotypu riešenia blbostí. A viem že jeden deň to urobím. Viem že to nie je ľahké, ale ja si verím.
Mojím snom je naozaj zbaliť si základné veci, nájsť niekoho kto má podobné zmýšľanie a neriešiť hlúposti, nepodstatné hodnoty vymyslené týmto svetom. Chcem cestovať a objavovať svet taký aký je, vo všetkých jeho podobách. Pomáhať ľuďom ak to bude v mojich silách. Prejsť celý svet, nie tým dovolenkárskym štýlom luxusných hotelov. Spať v stane, spať pod hviezdami, sedieť pri ohni s neznámymi ľuďmi, vidieť svet z vysokých miest, spoznať ľudí takých akí naozaj sú, nie akými sa tvária byť. Užívať si každú sekundu naplno bez rozmýšľania čo bude zajtra, čo bolo včera. A viem že to nie je len také jednoduché, ale rovnako tak viem že raz sa mi to podarí.
Prajem pekný zvyšok večera všetkým ktorí si to prečítali
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár