V poslednej dobe som sa cítila dosť pod psa. Cítila som sa ako bez duše. Nemala som potrebu vyjsť na ulicu upravená, nevadilo mi, že mám mastné vlasy ani to, že sa z nich stáva jeden veľký dred. Často mi bolo do plaču alebo som sa pristihla pri tom, že sa na všetko a všetkých hnevám, občas aj naraz. Cítila som sa na všetko sama. Opustená. 

Na facebooku mám 600 priateľov ale napriek tomu som nevedela komu mám zavolať. Keď vytiahol von niekto mňa, nevedela som o čom sa s ním mám rozprávať. Bola som nespokojná, nesvoja, zatrpknutá, každý úsmev ma stál veľa námahy, pretože mi hlavou behali len negatívne myšlienky. Aká som neschopná, škaredá, zbytočná existencia. Nespoznávala som samú seba už dlhšiu dobu. 

Tento stav začal asi pred rokom, len sa postupne zhoršoval až sa to nedalo zvládnuť. Duchovná literatúra nepomáhala, stretnutia s priateľmi nepomáhali, výlety a iné behanie za pôžitkami tiež nie. Chyba bola, vlastne stále je – vo mne. Prestala som si vážiť samú seba, prečo by si ma mali vážiť ostatní? Necítim sa dobre sama so sebou, prečo by sa pri mne mali ostatní cítiť dobre? Ak mám negatívne myšlienky prečo očakávam, že sa mi budú diať pozitívne veci? 

Trvalo dlho, kým som si uvedomila, že ak chcem byť spokojná, musím začať u seba. Tak dlho obmielaná pravda a mne docvakla až dnes. Neviem presne čo s tým urobím, ale viem, že chcem byť znova veselá, optimistická, tešiaca bytosť. Tak idem do toho! 

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
odpadspolocnosti  28. 11. 2016 21:41
Kraaaaaasny clanok uplne si opisala moju situaciu ale ze doslovne a idem do toho s tebou a zelam vsetkym ktory maju podobny problem aby tento tvoj blog z priznacnym nazvom cas na zmenu bol konecnym bodom utrpenia a zaciatkom niecoho noveho krasneho cisteho pravdiveho uprimneho.
Napíš svoj komentár