Bolo to už dávno, už si na to spomínam len matne.. Videla som ju rásť, dospievať, zažila som všetky malé aj veľké kroky a pošmyknutia ktoré spravila, bola som pri nej keď sa smiala či plakala, keď sa prekonávala, alebo podceňovala. Ale aj tak som bola na ňu hrdá. Aj keď bola dosť naivná, mala svoje názory a postoje. A aj keď o veciach potrebovala rozmýšľať a rozhodovať nahlas a s niekým, robila koniec koncov väčšinou správne rozhodnutia. Vždy sa snažila byť silná a jej svet bol postavený na láske k blízkym, na ľuďoch okolo seba si zakladala. Svoje zásady občas nevinne (a rada) porušila, no nemyslím si, že by bola zákerná či falošná a postupom času sa pre ňu úprimnosť stala tou najdôležitejšou vecou. Nebola dokonalá, to vôbec nie, ale to nie sme nikto. No snažila sa žiť tak, aby sa nemusela za nič hanbiť.
A zrazu sa jedno ráno zobudila a keď sme sa stretli, pozrela sa na mňa a ja som sa dívala na cudzieho človeka.. Zrazu v jej očiach nebola láska, ani šťastie, zrazu tam nebola ani stopa toho dobrého. Dostala ranu a povedala si že už bolo dosť sebaľútosti a trápenia a bránila sa proti bolesti útokom. Stal sa z nej človek, ktorý už viac nebral ohľad na iných, ale sebecky len na seba. Vyzeralo byť všetko v poriadku, veď vypla myšlienky a pocity, nič nebolelo a nič nemusela riešiť.. Ale nie na dlho. Ako sme všetci predpokladali, karma na seba nenechá dlho čakať a ona capla na nos. Nech sa vyhovára že nechcela, že si to neuvedomovala, na tom nezáleží. Pri svojej nekontrolovateľnosti ubližovala priateľom, blízkym a koniec koncov všetkým tým hlavne sama sebe. A keď sa to konečne obrátilo proti nej, mala chuť sa schovať a ujsť od všetkého.
Vďaka pár ľuďom, ktorí sú k nej vždy tvrdo úprimní, zistila, že to nie je riešenie. Je jednoduchšie ujsť od problému, to áno. Ale to by znamenalo že príde o ľudí, na ktorých jej záleží, aj keď veľa vecí riadne pokazila. A tak spravila prvé správne rozhodnutie za posledných pár týždňov a rozhodla sa bojovať a prijať realitu takú, aká je. A že priatelia nie sú istí a samozrejmí a „budú tu pre ňu vždy“. Uvedomila si, že svet sa netočí okolo nej a za svoje skutky si každý musí niesť zodpovednosť, takisto že nie všetko vždy pôjde podľa jej plánu a na niektoré veci treba proste len čas a silu. Ale to neznamená, že sa ešte niekedy má vzdať, stratiť sama sebe a vybrať si jednoduchšiu cestu. Lebo až vtedy príde o všetko.
Týmto slovám nemusí nikto veriť, na presviedčanie nie sú slová, ale skutky. Nepísala som preto, aby som niekomu inému niečo dokazovala, písala som to preto, aby ona nikdy nezabudla, aký je to pocit. A ak ešte smiem, tak dúfam že raz príde deň, kedy napravím všetko dôležité, čo som pokazila. Aby som raz opäť mohla spoznať svoju tvár v zrkadle..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár