Stojím pred rozhodnutím, ktoré ovplyvní veľa vecí a zopár ľudí okolo mňa a hlavne môj život. Stojím pred rozhodnutím, kedy dať šancu niekomu z minulosti, alebo začať úplne odznovu.. Najhoršie na tom je to, že nech sa rozhodnem akokoľvek, vždy mi nad tým svieti obrovské „ALE“ a kvôli tomu nemám odvahu spraviť krok ani jedným smerom..
Veci sa majú takto, ak by som sa vrátila k tomu kde som už bola, riskujem opätovné sklamanie.. Ale moje city hovoria že chcem, že ešte nenastala chvíľa že chcem ísť preč.. Ale rozum hovorí, že po prvé hrozí sklamanie, po druhé reči boli vždy a budú, ale dôležité sú hlavne skutky a po tretie, ktovie ako uvažovať o pravdivosti mne podaných argumentov a faktov, čiže potrebujem čas. Na opačnej strane, keď by som dala šancu niečomu novému, čo rozum schvaľuje maximálne, lebo viem že by mi na novom mieste bolo veľmi dobre a bola by som v dobrých rukách, srdce toho veľa nenahovorí, hlavne asi len to, že niekde inde je niečo čo ma drží viac a že sa to nezmení, že by som nevedela ísť tou cestou s tým, že by som všetko nechala za sebou a teda by som na tej ceste vlastne naozaj nebola.. Či sa toto zmení, sa ukáže časom..
Vždy som si vravela že radšej robiť rozhodnutia srdcom, ako rozumom, som mladá, nemám žiadne vážne záväzky, ktoré by ovplyvnili moje rozhodovanie rozumom na úkor citov pre „všeobecné dobro“, no keď zrazu príde tá chvíľa, tak neviem..
Viem že akokoľvek sa rozhodnem, jedny z tých dvoch dverí sa navždy zavrú a je to fér. Nemám právo na šancu na sedenie na dvoch stoličkách, nech sú moje úmysly akokoľvek nevinné a nechcene zmätené. A nechcem spraviť prvý krok, kým si nebudem istá, alebo aspoň sa proste nejako nerozhodnem a nebudem ochotná znášať dôsledky. Na všetko mi treba čas, nechcem veci uponáhľať, žiadne uponáhľané rozhodnutie nikomu nepomohlo..
Nechať na seba čakať a naťahovať dvoch ľudí ktorých mám rada mi je proti srsti a proti všetkému čo som kedy chcela aby sa zo mňa stalo.. Ale už to nerobím kvôli nim, alebo kvôli pocitu dôležitosti, už to robím kvôli sebe, kvôli svojmu šťastiu, ktoré je teraz ukryté niekde vnútri mojej mysle a srdca, musí tam byť..
Rozhodovať sa medzi srdcom a rozumom a nemať ani páru ktoré rozhodnutie bude to správne, asi každý z nás tam bol a ja som dúfala že sa mi to nestane, no akosi.. Ostáva mi len dúfať, že časom sa všetko nejakým spôsobom zjednoduší, vyjasní, či už mojím pričinením, alebo rozhodnutím iných..
Áno, jediná vec ktorú mi treba, je čas. Najhoršie na tom je, že to je jediná vec ktorú nemám..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár