.... len sa leje, leje, leje....

Dnes som zazrela na zemi rukavicu. Nikto mi ju nehodil, takže som sa na ňu dívala bez obáv a strachu. Ale padal dážď a ľudia po nej kráčali a prišľapovali ju. V podstate už ani nepripomínala rukavicu.

Neznášam upršané dni. Tu a teraz sa vyplavuje, že nie som umelecky založený človiečik. Mala by som v kvapkách vidieť plač dažďa alebo zvrátenú rosu či štiepenie oblakov, ale ja nič! Ja len cítim! Pragmaticky narodená pragmatickej matke. Premočená každá nitka a viditeľnosť obmedzená. Chlad do špiku a blato na kroku.
Nikdy som nepociťovala nutkania, volania, aby som sa hrala na Gena Kellyho. Ja dáždnik nikdy nikomu nepodarujem a nikdy naschvál nevkročím do tej istej kaluže.
Chcem teplo, čaj a pančuchy.

Kvapky, ktoré mi ráno stekajú po okne ma dráždia, lebo s dažďom vždy prichádzajú problémy. Viem, že je to iracionálne, ale nepamätám si deň, kedy by sa nabalil tabličkami čokolády a šťavnatými pomarančmi. Možno mi kde- tu nejakú tú mandarínku hodil, ale určite bola pomačkaná.

A, celkom mimochodom, je december! ! ! Mesiac, kedy doma sa kupujú adventné kalendáre a na internáte sníva o stromčeku. Ale ani na jednom obraze neprší!

 Záchod

11 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu