Asi sa znova ku mne blíži „balíček z Moskvy“, pretože večer som sa zamýšľala nad takou sprostosťou, banalitou, ako je zmysel, veď vy viete čoho. Videla som pred sebou tváre ľudí, ako defilé, ľudia, ktorí kráčali po tomto svete a v piesku zanechali stopu svojích papúč. A čuduj sa svete, tie otlačky sú tam aj dnes. A nie je to tým, že stúpli do čerstvého betónu. Oni si na konci mohli povedať: „Som pokojný, naplnený, dotkol som sa sveta, on sa dotkol mňa.“ Ale čo tí, ktorí o svete len rozprávali príbehy, rozprávky a nikdy si s ním nezatancovali ani jeden valčík?
Ako ja….. zatiaľ nič, žiadne papuče ani len v betóne, žiadny valčík, žiadny zákon, ktorý by žiaci v škole komolili, žiadne lieky, ktoré stáli v lekárňach na najvyššej poličke, žiadny nový prvok ani prístroj, ktorý by chápali jedine fyzikálni Nobeláci.
Premýšľala som, prečo je to tak, prečo som tu, ak nič nevykonám. Ak sa týmto svetom len trmácam, v jednom smere, v jednom prúde….. a tu ma napadol názov jednej z mojich najobľúbenejších kníh „Ako rieka, ktorá plynie…“. Rýchlo som ju otvorila a tam báseň:
„Byť ako rieka, ktorá mĺkvo
plynie uprostred noci.
Nebáť sa nočnej temravy.
Ak sú na nebi hviezdy, zamyslieť sa nad nimi.
A ak nebo oťažie oblakmi,
ako rieka, oblaky sú voda;
aj nad nimi sa zamyslieť bez horkosti
v pokojných hlbinách.“
(MANOEL BANDEIRA)
Takže tak. Smutné. Zazdalo sa mi. Vtedy….
Pred niekoľkými minútami som sa dostala k článku, ktorý hovorí o tom, ako autor stretol bezdomovca v mestskej šalátovni. Začal sa s ním zhovárať, chcel zistiť, čo je zač. Dozvedel sa, že sa volá Jano Slezák, býva v kultúrnom dome, v kotolni, spolu s bratom sú údržbári a upratovači, narodili sa v lese (5 bratov), každý deň kráča do mesta 7 kilometrov, aby sa tam s niekým pozhováral, že bol skvelým fudbalistom, že hoc aj dnes by zabehol Košický maratón, že nepije a keď sa ho spýtal, či pracuje, Jano mu odvetil, že občas niekomu narúbe drevo, natrie plot, vyčistí latrínu… a to iba za jedlo. Autor mu vraví, že ho ľudia využívajú, lacná pracovná sila.
Ale: „– Ale veď ľuďom treba pomáhať, nie? – pozrel na mňa čistým pohľadom overujúc si, či už roky nekráča zlou cestou.“
A nasleduje úsek, ktorý ba nedá neokopírovať:
„Stiahlo mi hrdlo. Pochopil som, kto oproti mne sedí. Ježiš Kristus dvadsiateho prvého storočia. Nik o ňom nevedel, iba ja. Kňazom, biskupom, veriacim, novinárom aj médiám chodil denne popod nos, no nevyzdvihovali ho, nerobili z neho svätca, nepísali o ňom, nerobili z neho vzor pre iných ľudí. Veď kto by sa motivoval otrhaným, nič nevlastniacim a iba pomáhajúcim mužom? Celé mesto i ľudia z dedín ho poznali, no iba ho využívali.
Jednoduchý a chudobný človek totiž nie je pre naše moderné a pestované mega egá príťažlivý. Celý svet do nás hučí, nech sa niečím staneme. Riaditeľmi, veliteľmi, vedúcimi, nech sme úspešní, bohatí, slávni, krásni, veselí, pekní, sebavedomí... Hneď od narodenia píšu po čistej detskej tabuli rodičia, učitelia, kňazi i spoločnosť kraviny, nech počas života bičuje ego do závratnej sily. A na čo to? Veď sme sa narodili ako bytosti! Nestačí to? Vždy sa nájde niekto úspešnejší, krajší, silnejší, mocnejší, tak načo sa stať obeťou tejto nikdy nekončiacej a zničujúcej hry?“
(Hirax)
A na koniec, náhodou som otvorila jednu zbierku citátov, kde posledný znel takto:
„Pýtate sa ma, prečo mám domov v horskom lese, a ja sa usmievam, mlčím, aj moja duša zostáva tichá: žije v inom svete, ktorý nikto nevlastní. Broskyne kvitnú. Voda plynie. (Li Po)
Úvaha
Komentuj
3 komenty k blogu
1
jogurtovakultura
6. 2.febuára 2009 21:34
ja to volám občas "ruská armáda". a ty sa ženieš na cestu posúdenie vlastného trmácania pričom, drahá, to zodpovedá iným predsa veď. a ten kúsok článočku bol ozaj pekný. dnes som chcela pridať blog aj ja. ale po tych tvojich silných sa cítim len na konzumáciu
Napíš svoj komentár