Alica

Alica sa rozbehla. Hnala sa za ním. Takmer sa potkla o vytŕčajúci koreň, preskočila ho a nespúšťala Králika z očí. Bol malý, biely a na sebe mal károvanú vestičku. Uši ako dve anténky čneli do vzduchu a nehli sa ani o milimeter pri jeho svižnom skackaní. Prebehla cez lúku, podupala pár iskerníkov a pravou rukou utrhla nepodarenú kytičku stebiel vysokej trávy. Slnko nemilosrdne pálilo a hladilo Alicine zlaté vlasy. Zrazu sa ocitla v lesíku, kde na ňu slnko už nedotiahlo, kedy-tedy sa predralo cez listy vy sokých stromov. Alica zastala a obzerala sa. „Kde len zmizol? “ Očami blúdila medzi stromami, za kríkmi, pod machom a skúmala i koruny mohutných bukov. Zazrela ho na najvrchnejšom konári, preskakoval na druhý, na štvrtý, desiaty…. Už sa driapala na drsný kmeň, keď ho uvidela neďaleko seba, ako odpočíva na hromade lístia. Jedno ucho mal zvesené, akoby bolo unavené. Pomaly sa prikrádala k nemu, dávala pozor na každý svoj krok, aby ho nevystrašila a znova jej neutiekol. Už bol takmer na dosah, keď sa Králik postavil, oprášil si nohavice, vystrel uško a pobral sa veľkými skokmi preč. Alica dupla nohou v bezmocnom hneve. Dlho sa však v ňom neutápala a rozbehla sa za ním. Dostala sa na malú čistinku, obkolesenú hustým porastom stromov, kde blažené ticho bolo prerušované len šumením listov a zvukom vzdialeného potoka. A uprostred lúky sedel Králik. Na rozprestretej červenej deke. Sedel pokojne, akoby tam odpočíval hodiny. V ruke mal čajník a do dvoch malých šálok nalieval pariacu sa tmavú tekutinu. Znenazdajky uprel svoje veľké králičie oči na Alicu, usmial sa a potľapkal miesto vedľa seba. Alica sa usalašila oproti nemu a vzala si podávanú šálku. Usrkla si a zistila, že je to čokoláda, horúca a sladká.

„Kto ste, pán Králik? “
„Tvoj prelud.“

 Vymyslený príbeh

9 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu