Znie to hrôzostrašne, pretože prídete na to, že sa nemôžete ľutovať donekonečna. A ľutovať sa je veľmi obľúbená činnosť. Znamená to aspoň ten čas sa mať o trocha viac rád ako zvyčajne. Vynútiť si súcit, cudziu dlaň na vašej hlave, leukoplast či obyčajné "bude dobre, neser kocky!".
Aké úžasné je postaviť sa doprostred kruhu a každá iná bodka sa točí len okolo vás. Pospájané bodky strácajú v tej chvíli, vo vašom nešťastí, svoju jedinečnosť, splynú do kružnice a vy vyniknete v plnej jednobodkovej kráse!
Ideálne by však bolo, keby táto radosť z výslnia prehlušila bolesť, ktorá vás do toho stredu postrčila. Lenže kopanec je kopanec a bolí aj vtedy, keď iní vaše nakopané pozadie hladia súcitnými slovami. Slová ako "bude", "zajtra", "ako", "kretén", "od", "neboj" či "otvor" modriny nezahoja. Dokonca ani slovo "čas". Jedine ten reálny, ktorý tiká a obšmieta sa okolo vás.
Prvý deň mi srdcervúce nápomocné litánie nič nehovorili. Rýchlo som sa vytratila z izby a skryla sa niekam. Keď som to tam "zaplakala" ako Alica, až som sa takmer utopila, vyšla som a tvárila sa, akoby sa ani nechumelilo. Druhý deň mi bolo na vracanie a bolela ma hlava. Tretí deň... a tu sa niť trhá, pretože namiesto očakávaného "v žalúdku mi navreli vredy" sa moja pomalá cesta k zahojeniu rán zrýchlila. Katalyzátorom bol iný človek. Zavolal ma von, nakŕmili sme danielov v parku a kúpil mi detské šampanské, ktoré sme spolu vypili pri rieke. Keby nebolo jeho, neviem koľko nocí by som zaspávala s pocitom prázdnoty.
Ďalším človiečikom bola moja mama. Ktorú zbožňujem.
Všetko prebolí. Zvláštne, ako sa hojí každá krivda. Až s akousi nostalgiou po čase spomíname, ako silno sme cítili na začiatku. A podľa legiend sa raz aj usmejeme pri spomienke na prvý deň a vyplakané Alicine oči.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
perkele
10. 4.apríla 2010 20:39
Zaslúžených 5 hviezdičiek Krásne
Napíš svoj komentár