Andy Warhol v UniCredit

Pred niekoľkými týždňami som na ceste do práce zazrela Andyho Warhola, ktorý sa vzdal umeleckej dráhy a začal pracovať v UniCredit banke. Napadlo mi, či teória s dvojníkmi nie je bullsh*t a namiesto toho stretávame len iné verzie, ktoré vznikli na základe odlišných rozhodnutí. Dnes mi napísal žiak v spoločnej konverzácii, že je v Barcelone na jednej súťaži a videl tam ženu, ktorá mi ako keby z oka vypadla. V Nitre moju "dvojníčku" vraj videli viacerí. A už aj tu na východe mi to hovorili. 

Koľkokrát sme sa už zamysleli... Takže moje ja, ktoré šlo študovať archeolu, je možno ešte stále v Nitre, "verzia", ktorá si kúpila letenku do NY, keď bola za 250 eur a šla tam sama, je teraz v Barcelone, "verzia 3", ktorá vyštudovala učiteľstvo, je na východe Slovenska. Ktovie, kde je tá, ktorá podala výpoveď a šla učiť do iného mesta, alebo tá, ktorá neodmietla chlapca, ktorý ju zbožňoval, tá, ktorá si kúpila tú bláznivú sukňu z Medicine, tá ktorá pozvala toho vodnopólistu na rande, tá, ktorá napísala Príbeh, tá, ktorá robí odvážne rozhodnutia. Dúfam, že sa majú dobre a nič neľutujú.

Nasledujúce dni sa rozhodne, akým smerom sa vydá moje ďalšie ja. Mám stiahnutý žalúdok už len pri tej predstave, pretože zajtra mám šancu urobiť konečne niečo odvážne. Ísť vlastnou cestou, úplne vybočiť z trasy, ktorou som šla takmer 30 rokov. Zmeniť svoje farby, svoj tvar, kontúry, uhly, nabrať nové ciele, chute, kúpiť tyrkysový ušiak, teplú deku, nasadnúť na iný autobus. 

Boli ste už v situácii, keď  ste ako racionálny typ človeka mali urobiť niečo, čo úúúúplne odporovalo vašej logike? Ale napriek tomu ste vedeli, že je to správne. Ale bilo sa to vo vás. Plus nie je to len vystúpenie z komfortnej zóny, je to priam vymrštenie sa z nej. A keby ste ma poznali, vedeli by ste, že v tej mojej zóne mám pohodlnú posteľ,  teplú perinu, makovú lupačku, teplé kakao a rozčítaného Rothfussa. Odísť odtiaľ ma stojí nemálo námahy. 

Pamätám si na svoje blogy o presťahovaní sa do Nitry kvôli vysokej škole a na blogy o opustení Nitry a návrate domov. Neskonale boleli. Zmeny ma bolia, bolia celého môjho človeka, bolia tak, akoby ich zažívala každá jedna moja verzia. Neznášam zmeny, neviem sa odtrhnúť. Možno som to mala urobiť pred rokmi, možno až o pár rokov, možno nikdy. A možno sa nebojím zmien, ale zlyhania. Vždy keď som zlyhala, nasledoval krik, búšenie srdca, vyrastala som v tom, že buď druhá šanca neexistuje alebo výsledok už nebude plnohodnotný.  Ako sa mám teraz naučiť, že každá cesta je správna? Pomohlo, keby som sa videla v Nitre či  Barcelone? Keby som videla, že aj tie baby sú šťastné, pravdepodobne šťastnejšie? Je možné, že som tak vydesená preto, lebo je to dobrá zmena? Andy, pomôž mi...

 

 Pseudoblog

7 0 0 0 3

Komentuj

11 komentov k blogu