Asi pred dvoma hodinami som sa vrátila od kamarátky. Boli sme k nej pozvané viaceré holky. Všetko bolo úžasné, pripravila pre nás jedlá a zákusky a koláče od výmyslu sveta. Večer došli aj jej rodičia, zoznámili sme sa, debatovali, boli strašne zlatí. Ale keď som pri odchode videla, ako sa kamarátka objíma s mamou, ako sa doberajú ... prišlo mi tak nehorázne smutno ... Chýba mi tá moja. Jediná. Moja.
Písala som bratovi. Tej mojej "najlepšej veci", ktorú mám. Chcela som sa vyžalovať. Namiesto toho som ho takmer od seba odstrašila svojim "čáry-máry-fuk cynizmom", o ktorom ani neviem, odkiaľ sa vo mne nabral. Nevidela som ho asi tri mesiace. Potrebujem ho. Aby zo mňa sňal tie popadané steny budára.
A mám tak veľa na srdci. A prvýkrát to nechcem vysypať sem. Akosi mi to nestačí. Potrebujem niekoho. Pri kom sa nebudem hanbiť. Hanbiť kričať, hanbiť smiať sa, hanbiť sťahovať obočie. Hanbiť plakať. Kto sa mi nebude smiať a nepomyslí si, že som slabá. Alebo si to pomyslí a bude ma mať ešte radšej. Slabú.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
Tomu rádoby hodnotnému komentáru k tomuto blogu som síce nepochopila - ale blog je krásny ako vždy moja, veľmi pekne sa to čítalo...
A hlavne sú to také pocity, ktoré má občas každý... poznáme... ja už sa neskutočne teším, keď budem 23.12. odlietať smer Londýn a konečne po dlhšej dobe s mamou
A hlavne sú to také pocity, ktoré má občas každý... poznáme... ja už sa neskutočne teším, keď budem 23.12. odlietať smer Londýn a konečne po dlhšej dobe s mamou
3
ja sa tiez velmi tesim na sviatky, hoci asi len na tri dni, lebo potom pride na rad ucenie, ale chcem povedat, ze aj ja mam take dni a ked konecne pridem po dlhom case domov, musim zase odist, stale dookola to iste a najhorsie na tom je, ze uz nikdy nebudem doma tolko ako som byvala, ale nejako sa s tym budem musiet naucit zit
Napíš svoj komentár
zneju myšlienky
pomoci z ich už
letia vo vienky..
potichu nocou
dve mile lienky
z hlavky na boso
celenky...