Človek

Je jeden človek. Ktorého zbožňujete, však? Bozkávate stopy, ktoré zanecháva a hltáte vzduch, ktorý rozvíri. Milujete jeho slová, každý zvuk, nemusí byť ani zmysluplný. Hladíte ho každý deň, žmolíte prameň jeho vlasov medzi prstami, ovoniate a necháte padnúť.

Je medzi nami vzdialenosť. Mnoho, mnoho kilometrov. Zbožňovala ma od malička, bozkávala moje stopy, hltala vzduch, milovala moje hatlaninky a prečesávala vlásky deň čo deň. Mne sa pokožka vyhladzovala a ožívala, tá jej brázdila cesty a práchnivela. Vždy keď som ju po nej pohladila, omladla a vtiahla do seba vzduch.

Mama sa mi vytratila z materskej asi po necelom roku. Vraj sme jej kývali od bránky, ako šla na zastávku, šla do práce a mne chýbala, len čo sa odlepili jej pery od môjho líca. Plakala som a červenela v tvári. Pricapila som si hlavičku Babke na prsia a prstami driapala jej predlaktia. Vdychovala jej vôňu a ešte viac sa do nej zamilovávala. Každým dňom viac a viac. A ešte viac.

Moja druhá mama.
Rozprávala nám príbeh. O Jablonke. Každé poobedie tá istá rozprávka, stále dookola. Mne to nikdy nedošlo. Každý deň o 14:00 som znova žasla a preciťovala palácové maniere a hlúposť macochy. Bolo to také dokonalé. Malé a dokonalé.

Keď mi zomrel dedko, prirodzene mi chýbal. Ale začala som sa ho prvýkrát v živote báť. Po smrti. Moja detská naivita či vnímavosť, či niečo rovnako krehké mi sväto- sväte tvrdilo, že dedkovi môže Babka chýbať. A že bez Nej dlho nevydrží. Nikdy nemal veľa trpezlivosti. Tak som noci prvého roka po jeho smrti preplakala a prebdela, aby som neprespala dedkov príchod. Nesmejte sa, urobila by som to aj dnes.

A tak bozkávam stopy, ktoré zanecháva a hltám vzduch, ktorý rozvíri. Milujem jej slová, každý zvuk, nemusí byť ani zmysluplný. Hladím ju každý deň, žmolím prameň jej vlasov medzi prstami, ovoniavam a nechám padnúť.
Pretože je to človek, ktorého jednoducho zbožňujem.

 Blog

25 0 0 0 0

Komentuj

13 komentov k blogu