Deň sv. Patrika II.

Tradícia sa ujala. Aj tento rok sme zaparkovali svoje riťky na počesť Patrika, len s tým rozdielom, že nie do krčmy plnej geriatrikov ale do útulného študentského baru, hoci Corgoň a starí chlapi vôkol mali tiež svoje čaro.

Posedenie sme každá zahájili krígľom piva, ktoré už hneď L. na začiatku prekrstila z Krušovice na Krškany. Niekomu už lezie Nitra aj do piva. A niekomu niečo iné. K. sa rozhovorila o svojom bývalom spolubývajúcom, ktorý sa pri nej vždy zastavil v kuchyni a prdol a ktorému vysvetľovala, že „ak chceš, aby medzi nami existovala vzájomná úcta aspoň na teoretickej rovine, prď si vo vlastnej izbe tesne pod oknom!“.

Prvý hlt sme však dali na Lenina, ďalší na Adolfa a keď sa už fúziky kvôli klesajúcej pene nevytvárali, trúfli sme si z číreho zúfalstva aj na Brežneva (Fridu). Kamarát to nazval pštrosím východniarskym strkaním hlavy do piva. Ale tu musím oponovať, do krígľa strčila tvár aj K. z Brezna!

V Agátoch sa pretriasali témy mafiánskej Šale, homosexuálnych vtipov, daní z brigádových výplat, spomienok na minuloročného Patrika, lingvistických neriešiteľných problémov, kvôli ktorým sa volalo spolužiačke na privát, T.-nej budúcej svokre, slovenčinárke z Trnavy a kvôli ktorým sa takmer neobjednali chipsy. (+N., brigádujem v Papa Chicken a chlap si vypýta bravčové?!“ )
Lu. bola od šťastia celá bez seba, že pije s východniarmi, bola to pre ňu celkom nová skúsenosť, dokonca som ju počula, ako to do telefónu oznamuje s patričnou hrdosťou svojmu milému. Takíto ľudia sú mi, ani neviem prečo, sympatickí.
Dozvedela som sa aj to, ako ma pozná od minulého roka T.-ina rodina: „tá malá, tenká N., ktorá do seba naleje 4 pivá a nič!“. Tomuto však celkom neverte, niečo cítim. Som toho názoru, že východniarky sú známe skôr svojou inteligenciou, krásou, humorom a duchaplnosťou než vyšportovanou pečeňou, ktorá je typická skôr pre našich chlapov.

V Šenku sme si museli najprv oprášiť svoje pozorovateľské schopnosti a zavetriť fleka. Potom sme sa mohli začať hniezdiť a skladať ódy na L+S na stenách vôkol.
Nasledovne začalo babám vadiť, že šúľam visiacu časť obrusu do valčeka. Musím však uznať, že to možno nebolo ani tým šúľaním, ale skôr tým, že som s tým majstrovala už asi dve hodiny.
To, že moje ruky sú v pokoji asi len v spánku sa ukázalo aj krátko po tom, ako Lu. vyliala K.-ine pivo na polovicu stola, K.-ine nohavice, K.-in kabát, K.-ine nervy. Pri mojej ladnej gestikulácii som totiž náhodou „pinkla“ do svojho pohára s vínom a vyliala ho na ¾ stola. Musím však uznať, že dievčatá túto zopakovanú situáciu vzali ako pravé dámy: elegantne zvrieskli, od ľaku vyskočili do výšky len jedného metra, strhli obrus a mláčku na stole a jej dvojmetrové okolie zahádzali papierovými vreckovkami z každej kabelky i od barmanky. Tej sa však asi nepáčil môj postreh, že sme im to tu konečne trocha vyčistili.
Nasledovalo pár fotiek „tvár sa šťastne“, „tvár sa hrozivo“, „tvár sa emo“, „odfoť T., ale aby to nevidela!“.

V hodine dvanástej sme dvihli kotvy, zavelili na odchod a v husacom rade opustili materskú loď. Kým sme s M. a Le. Čakali na T.-in taxík, ako správne staré ostrieľané vysokoškoláčky sme ojkali, krútili hlavami, gúľali očami nad holými pupkami, odhalenými krížami, krátkymi rukávmi a spoločensky unavenými stredoškolákmi. Môj mladistvý elán nepodporil ani veselý smiech menšej tlupy chalanov, keď začuli, ako sa chválim svojou vernou láskou k teplým pančuchám. Napriek tomu si však stojím za tým, že práve „vynájdenie“ pančúch bol doteraz najhumánnejší krok ľudstva!

Cesta na internát sa niesla v znamení môjho druhého státia na pódiu v živote, Le.-inej vízie, že je prevtelený Mário z rovnomennej počítačovej hry („šípka doprava, medzerník, šípka doprava, shíííft...!“), M.-inej východniarčiny a obnovenej tradície vytia na pouličné lampy.

V epilógu ešte pozdravujem K., ktorá nám chýbala a robotníkov na ŠD Nitra, ktorí nám o 9 ráno vŕtali pri okne na 8. Poschodí, hoci sme mali v pláne prespať sa do bakalára.

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu