Depky, bleh

Som tu len štyri týždne a už sa správam ako malé dieťa. "Chcem mamku! ", "Svoju posteľ! "Chcem nasadnúť na diaľkač a 5 hodín sa sťažovať, že ma bolí zadok a poslednú polhodinku mať oči prilepené na prednom skle a sledovať značky.

Skúšky za mnou a mňa si teraz prisadne depka. Asi mám dostať krámy. Včera v noci som napr. seriózne premýšľala nad tým, že utečiem domov (nie z domu). Utečiem. Chápete? 99% stresov som už vyhodila do kontajnera, dokonca ani neseparujem a včera som sa celý deň krásne nudila, o čom som snívala celý posledný mesiac a slintala som už len pri pomyslení, že ma zaživa zožerie nečinnosť a ja chcem teraz zdrhnúť? Veď týždeň alebo dva sa dá vydržať, nie? Kreténi mi hodili do skúškového ešte jeden zápočet, tak im tu budem minimálne do stredy oxidovať. Ak ma tak veľmi chcú, nech si ma majú!

Nemám rada depresie. Či sa obšmietajú okolo mňa alebo keď ich vidím, ako poletujú okolo pani na druhej strane ulice. Ani vtedy, keď objímajú moje ramená alebo sa tlačia na moju hruď. Pred týždňom som však bola mrcha pre zmenu ja. Nejaký chalan, ktorý si k nám v bare prisadol, sa neustále sťažoval, že ho žiadna nechce. Trápne balil každú jednu z nás, až pivá vo mne prehovorili:

On: Čo by ste robili, keby vás baba 2x poslala do piči?
Ja: Neboj, príde ďalší.
On: Ty si myslíš, že som gay? ? ?
Ja: (šeptom smerom ku kamarátke) A nie je?

Už len toľko, že sme ho po zvyšok večera nevideli. Týmto ho pozdravujem a dúfam, že sa má dobre.

 Záchod

9 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu