... až sa zapotácala. Prišla ďalšia rana a konečne docielil, čo chcel. Padla na zem a tvár zaborila do drevenej podlahy. Oči nasilu držala otvorené. Tak často cítila vôňu dreva, až sa jej zdala prirodzenejšia ako čistý vzduch tam hore. Ubehlo 13 sekúnd a ona ešte stále ležala. Asi mal dnes dobrý deň, ak bude mať šťastie, odnesie si to len jej ruka a pravé líce. V 15-stej sekunde ju však chytil za vlasy a vytiahol na nohy. Premkol ju zlý pocit, po dlhom čase chcela prvýkrát utiecť.
Prstom jej prešiel po boľavom líci. Ten dotyk bol taký jemný, až takmer omdlela od strachu. Ťahal ohnivú čiaru po čeľusti, k brade, po krku, k dvíhajúcim sa prsiam a naspäť ku kľúčnej kosti. Po celý čas sa dívala na stenu za ním, na miesto, kde sa odlupovala omietka.
zrazu odtiahol svoje putujúce prsty a rozkázal, aby sa naňho pozrela. Zanechala opadajúcu omietku a svojimi hnedými očami sa zabodla do jeho modrých.

- Dobre.- A odišiel.

Rozbehla sa do kuchyne, aby stiahla vriacu polievku.

 Vymyslený príbeh
Komentuj
 fotka
mirkova  6. 6. 2009 20:33
ty kokos....strašne, strašne silné
 fotka
leiasolo  7. 6. 2009 02:45
Fúúha... Nič iné ma k tomu nenapadá povedať...
 fotka
whatsername8  7. 6. 2009 12:53
vskutku silné
 fotka
lonelygirl  7. 6. 2009 20:20
Wau!
 fotka
aroga  26. 7. 2009 12:55
fúha ... ale inak, píšeš sakra dobre
Napíš svoj komentár