Bol už koniec januára a jej gumené podrážky nevydržali nápor zľadovateného chodníka. Ocitla sa na zemi aj s hŕbou práve vypožičaných kníh. Pri dopade sa jej zosunula šiltovka do čela a keď si ju napravovala, uzrela podávanú ruku. Nič romantické, ruka bola dokonca špinavá, ale čo ju potešilo, bola mäkká a teplá. Pomohol jej pozbierať knihy, utrúsil niečo v zmysle, že stránky sa trocha pokrčili a že zadok má určite doudieraný. Bez sexuálneho podtónu alebo dvojzmyselného úsmevu. Keď už pevne stála na svojich nohách aj s knihami bezpečne na prsiach, poďakovala sa a on sa hlasným „drž sa“ rozlúčil a odkráčal smerom k Tržnici.
Sedela v parku na starej lavičke a tvár mala v dlaniach. Cez prsty občas podvedome vykukla, aby videla na kočík a chodidlom ho rytmicky hojdala. Bola skorá jeseň, no slnko už bolo trocha zubaté a ona si musela krk obmotať šálom. Stromy boli gýčovo pestrofarebné a akoby sa im tá farebnosť nepáčila, zbavovali sa listov rovno pred jej nohy. Odtiahla si ruky z tváre a rozhliadla sa po šírom parku. Samé mladé ženy v jej veku so svojimi ratolesťami či postarší ľudia s domácimi miláčikmi. Zrak jej však pritiahol jeden starý pán v hnedej neforemnej vetrovke s krikľavo zelenou šatkou a vyštípanými lícami. Prechádzal sa pomaly, trocha pokrivkával. Akoby vycítil jej pohľad, zrazu sa na ňu zahľadel a ona si konečne podrobne vryla do pamäti farbu jeho očí. Svetlozelené, s tmavými škvrnkami, smutné, mlado-starecké, pod nimi kruhy a akási čerň v nich. Keby sa pristavil bližšie, určite by cítila zápach dymu a možno aj spáleného času.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
divinatoire
1. 10.októbra 2010 12:43
toto je ohromne dobré!
Napíš svoj komentár