Slnko pripekalo, piesok bol horúci a okolo pobehoval húf malých Talianov. Húf pestrofarebných kúpacích šortiek, žabiek, kolies s kačičkami, lopatkami v rukách a starých, rokmi vynosených šiltoviek. Na nikoho matky nekričali, otcovia nevrieskali, babky nejajkali. Božský pokoj, len detský smiech a vietor vo vzduchu. Pokoj, ktorý mu vyhovoval prvé tri dni, keď ešte v jeho ušiach doznievali priateľkine nadávky a šéfove nechutné príkazy. Dnes ho už však začali rozčuľovať jeho vlastné myšlienky.
Zabáral chodidlá do piesku a tľapkal si dlaňami na brucho v rytme starej piesne, ktorú Angie neznášala. Díval sa na more, hľadal jeho koniec, fascinovalo ho to i vzbudzovalo rešpekt. Miloval modrú. Šiel ďalej a dýchal morskú slaný vzduch.
Asi o 200 metrov ďalej zazrel dvojicu. Ženu a muža. Naháňali sa po pobreží, niekedy vbehli do vody, špliechali na seba, smiali sa a strúhali grimasy. Musel odísť.
Otočil sa a v myšlienkach už bol pri deke a knihe, čo mu Angie zabalila. Prstami na nohách však narazil na niečo studené a hladké. Kľakol si a odhrnul jemnú vrstvu nanoseného piesku. Fľaša. Vandali sa nájdu všade.
"Zuzana Kralčíková ..." Ocitol sa vo filme? Usmial sa a zvitok strčil naspäť. Došiel k svojej deke, rodinka s deťmi už zmizli, začalo sa zvečerievať. Nohy zložil do tureckého sedu a znova čítal adresu na papieri. Jazykom, ktorému nerozumel, bol pripísaný aj nejaký text, na konci ktorého bola nakreslená usmievavá tvárička. Pekné, úhľadné písmo, typicky ženské, nezvyčajne naklonené doľava.
Videl ju. Čierne krátke vlasy, modré oči a úzke, tenké pery. Rada nosí krátky čierny kabát a staré džíny. Hodinky má s vzorom Garfielda a žlté ponožky v čiernych teniskách. Nenávidí fazuľu a olivy. Hrá sa s jeho ofinou a smeje sa, že má vlasy ako drôty. Prečítala Kareninu, ale len do štvrtinky, vždy ju nosí v taške, akoby sa ju bála odložiť.
Túžil ju tu mať, sedieť vedľa nej, dotýkať sa kolenami a čítať jej repliky Vronského.
Hodil svoje háby do tašky, prehodil si ju cez plecia a deku strčil pod pazuchu. Fľaša ho pálila v ruke. Potrebuje pero a papier....
"Mami?" "Áno, Kati?" "Prišiel list na babkino meno. Myslíš, že si z nás niekto uťahuje? Je niekto, komu si neoznámila, že babka zomrela?"
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
a Karenina je skvelá, Vronského som dlho predlho milovala aj ja