Kam sa ja len podejem?!

Musím sa učiť na zajtra. Tak som namiesto toho začala premýšľať:

"Toto bude zvláštny školský rok." Prebehlo mi mysľou v niektorý deň. Dnes ráno, ako som stúpala po schodoch mojej fakulty, predo mnou sa zrazu vynorili dve dievčatá. Už na prvom poschodí som vedela, pred koľkými dňami sa dostali na Univerzitu. Rozhodne im týždeň nestačil, aby si nakreslili mapky a farbičkami vyznačili učebne. Zatiaľ mali preštudované asi len hlavné budovy, že existujú vlastne hlavné budovy a možno sa dozvedeli aj to, kde majú jedálne tieto hlavné budovy. Na Filozofickej som minulý týždeň stretla holky, ktoré obdivovali a zoznamovali sa s automatom.

Pripomína mi to vlastnú chaotickú minulosť: nočné debaty s novými spolužiakmi a susedmi na internátnych izbách nad čierno-bielymi i farebnými mapami, ako sme si pomáhali s orientáciou vlastnými názvami ala "neviditeľná budova", "sivá budova", "modrá budova", "tam, kde je veľa áut", ako sme tradične vchádzali do nesprávnych učební, "nadávali" profesorom doktori a doktorom profesori ...

A ako som tak kráčala ráno na tú latinu, z ktorej po dvoch semestroch o podstatnom mene femina viem iba toľko, že znamená žena, došlo mi, že sa v tomto meste, na tejto Univerzite pohybujem už dva roky, ťahá mi na tretí a ani sa nenazdám a skončím školu. Potom bye-bye Nitra a ja pôjdem ..... kam?

Na druhý semester ma dokonca čaká aj prax, hoci len načúvacia, ale pri svojej povahe po mame som schopná prizabiť tie deti aj pri načúvaní. Ale ja sa dovtedy naučím ovládať svoj hnev. Veď mám na to ešte 4 mesiace predsa. To bude samé „náádych-výýdych, nádych-výýdych“. Zaujímavé 4 mesiace. A vo štvrtáku a v piataku dám voľný priebeh svojej povahe a tou raketou, ktorú sa budeme zajtra učiť zostrojovať na prednáške im splním ich želanie a vyhodím ich vysoko do kozmu.

Fajn, moja fantázia sa utrhla z reťaze, končím.

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu