Keby bolo keby

Vraj neprešiel návrh vymazať slovné spojenie „čo keby...“ zo slovnej zásoby, hoci sa viedli ostré polemiky a diskusie. Podľa určitých zdrojov lietali vyhrážky i nože a náš informátor raz zazrel dokonca aj kaktus. To len potvrdzuje, ako ľudia nemajú v obľube tieto slová. Napriek všetkému sa nimi dáme zviesť, ich sladkou vôňou a nevinným zovňajškom.

Vety, ktoré ubližujú najviac, sa najčastejšie začínajú slovami: „čo keby...“. Vyhodia nás do výšky, ukážu nebo a následne nemilosrdne zhodia späť na tvrdú zem. Niečo sa stalo, urobili sme to tak, ale nás aj napriek tomu neustále zožiera predstavivosť, ktorá vykresľuje scenérie, po akých túžime, ale nemáme ich.

Zbaviť sa ich môžeme iba dvoma spôsobmi. Buď najmeme niekoho, kto nás vyfacká vždy, keď naše pery začnú artikulovať slovíčko „keby“ a náš myšlienkový štetec sa pustí do premaľovávania starej verzie alebo ďalšou alternatívou by bolo zmieriť sa s minulosťou. Znie to tak jednoducho.

Pozvať ju na večeru, pochváliť šaty, odolať nutkaniu zapáliť JU namiesto sviečok, nespomínať jej vek, vypočuť argumenty a neskákať jej do reči. Len čo začnete vetu: „Ale ja........“ dvíha ruky v obrannom geste so slovami: „Ja som sa však s Budúcnosťou dohodla! To len Prítomnosť vyskakuje a nič nechápe. Ja za to nemôžem, že Budúcnosť nechce nič prezradiť! “ Vtedy si len držať rúčky ďalej od vidličky a opätky zaryť do koberca.

„Čo keby som odišla skôr, čo by sa stalo? “, „ Mohla som ho aspoň pobozkať! “, „Keby som sa ozvala...“

To, čo urobíme, je už vryté do kamenia, nedá sa odčiniť, zmazať, zotrieť. Môžeme to napraviť, vylepšiť, pokašľať. Môžeme na to zabudnúť, zatlačiť to do úzadia, zapierať. Ale každá, i malá vec, hýbe svetom. Čo si urobil, má vplyv na všetko okolo teba. Je to ako slabý kopanec do zadku, ktorý rozhýbe pomaly každú kostičku v tele.

Keby si to neurobil alebo urobil, tvoje spomienky by boli odlišné od tých dnešných a ty by si bol iný človek. Lepší, horší? Iný.

 Úvaha

7 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu