Koľko som chcela

Milujem niekoľkohodinové cestovanie autom v hovadskom teple. Keď tam nájdete sarkazmus, ozvite sa, lebo ja som ho tam nedala. Možno len za kávovú lyžičku. Dôvod?

Poďme na to pomaly…. Svet je v kríze (Slovensko priam zdochíňa), takže sa snažia urobiť niektoré veci rýchlo, kým na to majú centy a nervy. Takže sa stavia. Mosty, cesty, domčeky, priehrady, lode, raketoplány, vesmírne stanice...... Ok, zastavte ma. Proste sa stavia. Ale nemyslite si, že sa to stavia samo. Ojojóóój. No ktože sa lopotí na tej streche oproti? A ktože dvíha ten ťažký kameň? Nie, váš starý otec to nie je. Ale je tam šanca, že je to váš mladý svalnatý, vymakaný, hore bez sused. Dobre, možno trocha preháňam. Možno to nie je sused . Vtedy sa môj mozog zmení na zázračný Magio a ja spomaľujem zábery, približujem zábery, otáčam zábery a slintám nad zábermi.

Cestou domov z Nitry, pár km od cieľa, sa na nás nalepila jedna pani vo svojom nablýskanom BMW-čku. Spomalila, keď sme spomalili my. Pridala, keď sme pridali my. Obehovala, keď sme obehovali my.
Otec: „No pozri, ako sa tá Nemka na mňa pricucla.“
A otec spomaľoval, pridával, obehoval. Proste pyšný kohút na smetisku. A ako v každej rozprávke, prišlo rozčarovanie. Keď sme odbočovali, ona šla rovno a okrem peknej tváričky som si JA stihla všimnúť aj písmenká na ŠPZ-ke. Namiesto D tam svietilo HU. Vydláždim vám cestu k pointe a poviem vám, že otec je zarytý antimaďar. To bol výbuch. Obaja sme sa topili v slzách. On od nešťastia, ja od smiechu.

A mimochodom (kultúrna vložka), pamätáte sa na to, ako som napísala, že som s príborom vnútorne zviazaná? Viete, myslím tú spomínanú empatiu, vzájomné porozumenie, súdržnosť a sexeapeal. Tak znova si ma našli. Včera som sa popálila na vidličke, ktorá bola rozžeravená a dnes som si nechala vidličku a lyžičku na intráku. Je mi za nimi smutno.

Toľko som chcela

 Denník

5 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu