Koreň a výhonky

Som skalopevne presvedčená. Som schizofrenik. A viem aj to, že to bolí. Netriešti ma to zvnútra, pretože v jednej chvíli som jedna a v druhej zas druhá. Ale vždy celistvá. Vždy som to ja.

K východu ma viažu korene, ale nové výhonky zo mňa vzišli práve tu, na západe.
Pred niekoľkými týždňami som kamarátkam doma povedala, že mi vyhovuje mať dva paralelné svety, ktoré o sebe navzájom nič nevedia. Teraz však už viem, čo znamená to zaužívané „klamať samého seba“.
Naozaj som si vytvorila dva svety, ktoré spája jedine autobusová linka NR-ZV-LC-RS-KE. Do ktorého však patrím ja?

Sú okamihy, ktoré trvajú len pár sekúnd a predsa vás poznačia viac ako tie, ktoré ste prežívali celé mesiace. Viem, že jeden rok na VŠ neprekryje 19 krásnych rokov v domovine. Ale tak prečo som si do tohto druhého sveta priniesla svoje obľúbené knihy a dokonca kúpila i magnetku na chladničku?

Hoci sa tu na mňa pricucli ľudia mojej krvnej skupiny, občas ma premôže smútok a zisťujem, že v tomto prekliatom malom meste nemám nikoho. Na hony vzdialená od rodiny, vediac, že každou sekundou si píšu nové príbehy, ktorých prvýkrát už nie som súčasťou. Tým, že som odišla a nechala ich samých, som vytvorila v našej rodinnej kronike prázdne biele miesto. Keď sa o pár rokov vrátim, iná, zmenená, nebudú mať ani páru, čo ma formovalo a čo zo mňa spravilo to, čím som.

Povedali by ste, že po roku by som takéto blogy písať nemala, že? Tu však musím citlivo poukázať na fakt, že v mojich prvých výlevoch bola krikľavo žltou zvýraznená otázka: „Zvyknem si tu? “ a dnes sa v rohoch skomne krčia otázniky: „Neprivykla som si až príliš? “.

 Úvaha

6 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu