Šiel na VŠ do Anglicka študovať fyziku. Pred 5 minútami mi došiel mail, v ktorom píše, ako sa má, ako to tam vyzerá. Až to kričí z tej správy, aký je spokojný. A ja som zrazu tak neskonale rada. Zaňho. Nebudem klamať, bol to môj obľúbený žiak. Jeden z tých, ktorí sú kombináciou slušnosti, chlapčenskej vitality, vtipu a nadpriemernej inteligencie. Vražedná kombinácia .
Je to taký balzam na dušu, keď vidíte, že ľudia, ktorých zbožňujete, idú tým správnym smerom a sú šťastní. A nikdy som si nemyslela, ako môže byť človek uspokojený pri vidine úspechu iného človeka. A nielen úspechu, ale i samotného "nemrhania" talentom. 4 roky som ho sledovala, 4 roky som do ich triedy chodila s obrovskou radosťou a s ešte väčšou radosťou som sa pri ňom zastavila (alebo on pri mne) a rozprávala sa s ním, ale videla aj to, ako sa nevie včleniť, aj keď na prvý pohľad to tak nevyzeralo. A teraz som svedkom, že v inom svete, že je šťastný a nechce ma z toho všetkého úplne vynechať...
Po 5 rokov si uvedomujem, že aj napriek veľkému počtu detí, ktoré spoznám, je rarita, ak si s niekým "sadnem" úplne. Že stretnem niekoho o 10 a viac rokov mladšieho a nájdem v ňom priateľa. U mňa to spĺňa on a jeho spolužiačka. Prednedávno som s ňou bola vonku, po ich maturite 1.x už viac ako učiteľ a žiak, a bez prestávky sme prekecali 5 a pol hodiny.
Pevne dúfam, že mi obaja doprajú to potešenie sledovať, ako dospievajú, že mi dovolia, aby som im pomáhala a tešila sa z nich. Znie to tak "staro", ja viem. A nepripájam žiadne ALE.
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
1
karlotiskot
13. 9.sept. 2018 21:27
Školstvo može byť rado, že ťa má a ľudí tebe podobných.
Napíš svoj komentár