Možno to nie je tak, ako si myslíte. Možno tým nič nezakrýval. Chrastu na tvári ani potrebu mať suseda. Nemyslel tým „Zostaň, ak odídeš, nechoď, vezmem ti tie čerešne, dotýkaj sa ma, kým nezbeliem!“ Len obyčajné- chcem byť sám.
Sám ako pavučina uprostred pavučín. Tíško a pohybovať sa nečujne. Nik ani buľvou nepohne, len každý na pár minút zahľadený do seba. Obzerať si vnútornosti, ohmatávať vnútornú stranu tela, pohladiť srdce a pochytať motýle. Len sa tam pozri. Nehni ani okom. Hlaď a posúvaj prsty po rebrách. Brušká prstov sa červenajú a články sa trasú. Z nechtov sa odlupuje lak a chĺpky na predlaktiach stoja v pozore. Hanblivo klopíš čiaru života, „to je moja bránica?“. Po 15 minútach dvíhaš zrak. Už nie si trhaná, „pomaly ale isto“ sa blíži a ty sa dokonca usmievaš. Keď pery roztiahneš od ucha k uchu a srdce svoje budeš pevne držať v pästi, keď dvihneš bradu vysoko až k nebu a budeš poznať každú svoju žilku. Vtedy sa môžeš opustiť a robiť sprievodcu druhým....
Už jej nebudeš „kričať neustále.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
elwinko
19. 1.januára 2010 12:41
toto bolo dobré
Napíš svoj komentár