Sú také, pri ktorých nevytečie ani kvapka krvi, len vaše srdce je plné modrín. Hrá všetkými farbami, hrá clivú melódiu, ktorá ho trhá na franforce. Hrá a hrá a hrá. A vy sa trasiete po celom tele do rytmu. Zaleje vás pot a triaška a slzy a spomienky. A samota. A pred vami sa otvorí nová cesta. Po bokoch vysoké topole, v strede plná čiara. Cesta nikam. Ani ničota.
Tragédie sa rodia rýchlo. Bum-bác a sú na svete. Zatnú pazúry a vyzvú vás do tanca. Naladia tú známu melódiu a vystrú ruku dlaňou nahor smerom k vám. So šarmantným úsmevom, elegantným úklonom a čarovnou vetou: "Tras sa".
Akonáhle sa vás dotkne, zacítite bolesť. Neskutočnú a tupú. Neopísateľnú. Žiadne slová sa nehodia a predsa je ich mnoho. Bizarnú, štekliacu, zvierajúcu, dychberúcu, smiešnu, vražednú, hnisavú, rozkladajúcu, guľatú, chorobnú. Smrteľnú.
Zrazu viete, ako vyzerá koniec sveta. Je osamelý.
Tragédie majú niečo do seba. Svoju noblesu a šikovnosť. Kto iný vám tak originálne a rýchlo vezme všetko, čo máte? A predsa sa na ne hneváte, hoci sú na niečo dobré. Napríklad tá moja mi nielen niečo vzala, ale možno ma aj niekam dokopala. Jeden kop za druhým. Trocha silným, ale jeden za druhým. Verím, že tá bolesť, ktorá mi dnes dovoľuje len písať, slová nevyslovím, tá istá mi zaistí raz usmiať sa a povedať, že všetko je fajn. S tým mojím vraj povestným optimizmom a úškrnom.
Zo sveta sa vytrácajú ľudia. Neumierajú, nie, mŕtvi žijú ďalej. Hovorím o ľuďoch, ktorých vytláčame, ktorí vytláčajú vás.
Stratila som niekoho, na kom mi záleží. To slovo je prázdne, ale je všetko, čo dnes mám.
Verím však, že som spravila dobrú vec. Pre seba.
Len mi chýba a rozobral mi srdce na milimetrové puzzle. Odmietol ich poskladať. Odmietol.
Najradšej by som ráno nevstala.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
strašne boľavý blog...a najhoršie je, že si viem dokonale vybaviťako sa cítiš...
Napíš svoj komentár
vytláčanie ľudí - to je kapitola sama o sebe.
a vstaň. dnes, zajtra, popozajtra, o mesiac či rok. uvidíš, ako dobre urobíš