„Pravde žila som,
krivdu bila som,
verne národ môj ľúbila som.
MOŽNO.“
Logicky tu ide trocha o ľahostajnosť, trocha o nerozhodnosť a sakramentsky u mňa zaváži zbabelosť. Strach, že keď poviem A, bude to B a pri mojom hovadskom šťastí najskôr C.
Poviete si „Mýliť sa je ľudské.“ Ale kto v dnešnom svete sa chce znížiť na úroveň ľudského tvora? Ak chceme niečo dokázať, musíme byť predsa dokonalí.
Tým základným, živočíšnym cieľom človeka je asi naozaj neustále zdokonaľovanie. Nietzsche by to možno nazval „cestou k nadčloveku“. Zdá sa mi to logické, ak sa na to dívam z hľadiska prirodzeného vývoja. Dnes však na človeka vplýva toľko hnacích podnetov, tak sa naňho tlačí, až to začína byť neznesiteľné. Ten nápor skandujúceho DO-TO-HO! DO-TO-HO! , miliónové náklady príručiek „Ako byť dokonalým“, ktoré si každý musí povinne zakúpiť, ceny pre víťazov, jednotky s hviezdičkou. Až sa dosahuje presný opak. Človek túži po spomalení, lenže svet je sebecký, ľud je sebecký a tak ten, čo poľaví, je okamžite označený za slabocha. Zastaviť sa to už nedá.
Mám rada kompromisy, zlaté stredné cesty, vykrúcačky a zakrúcačky. Hoci spoločnosť ma núti robiť nadčasy, prikazuje sadnúť na kolotoč a nevracať, ľahšie je to vzdať a byť zbabelcom. Tak ako ja. Aspoň takto ma volá „spoločnosť“. Stratila som inšpiráciu, lebo viem, že tých vpredu už nedobehnem.
Najvtipnejšie na tom je, že keby svet napredoval prirodzeným tempom, keby za niekoľko uplynulých desaťročí sme míľovými krokmi neprešli cestu, ktorú by sme inokedy zdolali za pár storočí, aj moja „cesta k nadčloveku“ by sa vyvíjala správne a samovoľne by som spela k dokonalosti. Bojovala by som.
Sú však aj silní jedinci, ktorí sa nedajú ovplyvňovať tlakom, dokonca svet predbehnú a geniálnym spôsobom nad ním zvíťazia. Kráčajú si po svojom vytýčenom chodníku a kašlú na ohnivé toreadorské súkna: „Ona má väčšie prsia! “, „On viac zarába! “, „Miško má krajšie autíčko! “...
Hoci sa väčšina z nás tvári ako neohrození králi džungle, v skutočnosti sme len paranoidná kôpka trasúcich sa kostičiek a svalov.
A potom sa čudujme „psychicky slabým jedincom“, ktorí padajú z mostov, z dvadsiateho piateho, papajú pilulky, obtierajú si nožíky o zápästie či píšu listy na rozlúčku „Je mi to ľúto, mami....“.
Ide tu o obyčajnú šablónu. Ak si sa nenarodil s presnými parametrami, máš kurevskú (pardon) smolu.
Všade sa hlása, že doba železná sa skončila, už nemusíte byť tvrdí a nebojácni! Nastal vek plastov, môžete byť flexibilní a mnohoúčelní! Zabudli len pridať, že aj nerecyklovateľní. Sme úžasné jedinečné bytosti. Ešte jeden Titúšik ani Ferko459 neexistuje. A každý má svoju najvyššiu dovolenú rýchlosť.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
2
Metrix na Zemi sa zavíril. Nikto ho už tisícročia neapgrejduje. Kde je nejaký vesmírny programátor, do riti?
Napíš svoj komentár
K teme... Toto sialenstvo prestane az... bud po tretej svetovej vojne, alebo po epidemi, ktore odstrania niekolko milionov (alebo radsej rovno miliard) ludi. Bude to pre ludi sok a asi sa vela prezivsich spamata. Pripadne aj nie a dojde dalsia katastrofa...