Ráno som si bola po prerábke upratať v byte a asi mi prepína z práce, ale z ničoho nič som vo svojej aktuálnej situácii našla znaky naturizmu. Hoci subjektívnosti je v nej habadej (to však aj v expresionizme a tam predsa nechceme, že?), ale myslela som skôr na absenciu historického času a uprednostnenie toho biologického. Som si vedomá, že si nedokážem zapamätať presné dátumy, kedy sa mi čo stalo, kde čo-to zaradiť. Možno práve preto sa mi môj nový bytík prihovára jazykom, ktorému rozumiem. Uvedomila som si, že hoci svoj nový domov ešte neobývam aktívne, spoznávam ho cez prizmu niečoho, čo poznám veľmi osobne. 

Ako dieťa dediny som si hneď pri prvej obhliadke bytu všimla, že bolo ráno a neskutne slnečné. Vedela som, že ma to ovplyvní pri výbere, ale keďže som sa do bytu zamilovala už pred vchodom do bytovky (čo je dosť nereálne, ja viem, ale pre naturizmus je typická aj rozprávkovosť, takže ma to nezaujíma), bolo to ako čerešnička na torte. Doteraz si pamätám cestu z bytu do práce, takmer na každý detail a ako som si to nedokázala nechať pre seba, pretože už pri pohľade na mňa moji kolegovia vedeli, že je to Byt s veľkým B. Druhá návšteva bola s mojou mamou a hoci bola tiež doobeda, počasie už bolo pochmúrnejšie. Ja som ho však ľúbila i tak (aj keď mama poukázala na nie veľmi silný ťah záchoda). Odvtedy som ho navštívila až po tom, ako mi začal fakticky patriť. Vtedy som napísala blog o tom, ako v ňom sedím, pijem pivo a uvedomujem si, že je to úplne neznámy pocit niečo vlastniť. 

Odvtedy som si začala všímať, v akom čase tam chodím a ako na mňa pôsobí. Doteraz mám pocit, že sa môj byt so mnou postupne zoznamuje, navzájom sa obkukávame, sme hanbliví, odvraciame zrak, pozeráme sa na seba, keď sa ten druhý nedíva, pýta sa ma, často neviem odpovedať, ja ho mením (čo mi odpustil), snívam o ňom, plním ho nábytkom, farbami (bielou, za čo sa mi poďakoval už asi miliónkrát), rýchlovarnou kanvicou, zubnou pastou a kefkou, čistiacimi prostriedkami a svojou fantáziou. Umývam ho, špiním, znova čistím. Prihovoril sa mi už vo sviatočnú nedeľu (keď som umývala okná, takže susedia už určite klebetia), pracovnú sobotu, tmavý večer, keď sme s kamoškou oblepovali nábytok pred maľovaním a pili šampanské, sychravé poobedie, keď som len vbehla vylepiť oznam pre susedov, že pri prerábke budeme spôsobovať hluk, večer tesne po mojich narodeninách, keď som upratovala, ale zabudla som si priniesť niečo na jedenie a kamarátka (stará birdzáčka, no verili by ste tomu?!) mi priniesla čokoládové pečivo, čokoládový muffin, čokoládový cheesecake, svietiacu kľúčenku v tvare donutu a knihu.  Kupovala som ho v lete, keď som bola uprostred asi najhoršieho obdobia vo svojom živote, zariaďujem ho s obrovskou láskou počas sychravej jesene a pevne dúfam, že sa nasťahujem v treskúcej zime.

Napriek všetkému ružovému, čo dnes obkolesuje môj byt (alebo možno práve preto), mám strach, že sa niečo pokazí. Veľa vecí mi nevyšlo, ale toto je niečo, na čom mi naozaj záleží  a sakramentsky by bolelo, keby to nevyšlo. Veď si s Bytom dokonca už aj tykáme a od minulého týždňa máme spoločnú posteľ. Takéto vzťahy by mali vydržať, nie?

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
tequila  10. 3. 2021 16:51
to je ake zlate, este som nevidel taky vrucny vztah xvojmu bytu!
Napíš svoj komentár