Oleg

Stála uprostred izby v bratovej starej teplákovej súprave. Takej neforemnej, zeleno-modrej, ktorá bola trikrát taká široká ako ona a spodok nohavíc si musela dva razy vyhrnúť. Byt ešte nebol zariadený, Jano ani nevedel, že tu prenocuje. Bola tu len drevená lavica pre murárov a jedna umelohmotná žltá debnička. Steny boli čerstvo namaľované, pre izbu, v ktorej sedela, sa spoločne rozhodli pre citrónovožltú a bielu. Bol to umelec telom i dušou a tak ho musela často krotiť. Surrealistické zobrazenie pečenej kačky nad kuchynským stolom proste nechcela.

Pritiahla si lavicu pod okno, položila na ňu prúžkovanú deku, sadla si a ďalšiu si prehodila cez plecia. Vedľa lavice termoska s horúcim lipovým čajom a sáčok čokoládových sušienok. Dívala sa z okna na pustý dvor pod ňou.

Bude to iné, že? Musíš mu ..... Nie! Chceš ma tajiť pred svojim manželom?! Už to takto dlhšie nevydržím! Ani ja, ani ja ... Tak čoho sa bojíš? Už ma nebude chcieť, povie mi, že keď mám teba, nepotrebujem jeho. Alebo sa len nebude chcieť deliť. Môže to vziať aj takto. Je prchký. A občas tak strašne flegmatický. Čo keď ťa odignoruje? Alebo ..... mňa? Kaťuš ..... on ťa ľúbi. Viem. Kaťuš. Ale ľúbim aj teba.

Zaspala s hlavou opretou o rám okna. Deka jej skĺzla z pravého pleca.

"Katka. Katka!" Niekto ju pohladil po vlasoch a po odhalenom ramene.
"Hmm?"
"Čo tu robíš? Hľadali sme ťa. Volal som tvojej mame ...."
"Janko?" Ešte s rozospatými očami sa naňho zahľadela.
"Áno?"
"Musím ti niečo povedať. Mám niekoho. Áno, niekoho." Zhlboka sa nadýchla.
Ticho. Vystrel sa, odtiahol ruku a zabodol pohľad do žltej debničky.
"Janko ..... Nevzdám sa ho. Vravel, že ti to musím povedať, lebo inak nebudeme my dvaja nikdy šťastní. Vraví mi to už odkedy sa poznáme. A zajtra sa vydávam a .... Janko." Mala plač na krajíčku. "Vieš .... je so mnou už odmalička. Keď som mala asi tri roky, šuchol sa ku mne pod prikrývku a oznámil mi .... áno, oznámil, že ma nikdy neopustí. A potom sa spýtal, či máme džúš." Zasmiala sa. "Chcem, aby si ho spoznal, inak nepoznáš mňa. A ľúbiš ma, či nie?"
"Ľúbim." Akoby povedal zavolám.
"Aj ja ťa ľúbim. Takže vás zoznámim. Počkaj."
"On je tu?!" Zvýšil hlas.
"Pravdaže. Vravela som ti ... alebo nie? ..... že je stále so mnou."
"Sem s ním."
"Oleg, môžeš ..."
Katka sa zrazu trhla, zmizol ten jemný ostýchavý úsmev z tváre. Pokožka sa jej na tvári uvoľnila a oči akoby zostarli o desať rokov. Keď prehovorila o poznanie hrubším hlasom, Janom prešla triaška.
"Teší ma, ja som Oleg, Katka ti už o mne hovorila."

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu