Cítim sa úplne prepojená s Hookom, mám chuť vrhnúť sa na všetky hodiny, budíky, digitálky i tie papierové hodiny, na ktorých som sa učila určovať čas. Boli tam škriatkovia a 4 ročné obdobia. Môj škriatok mal v ruke mrkvu a bratov snežienku. Akoby to bolo včera.
Cítim, že mi nič nevychádza a že nenávidím zmeny. Nevyhovuje mi vidieť svojich ľudí raz do mesiaca a novinky počuť cez celú republiku len cez telefón. Asi mám dostať krámy, s najväčšou pravdepodobnosťou si ma zas osedlalo PMS-ko a ja fňukám ako 5-ročné decko. Krucinál, ako ja len nenávidím, keď sa ľutujem!
Konečne som sa doterigala domov, kde ma vítal okrem babky jedine tak bodrel v mojej izbe. Otcovi akosi ani za mak nezáležalo, že sa jej dcéra po mesiaci vracia domov. Mama na rekondičnom, ani telefón mi nebrala a mne tak neskutočne chýba. A keď som konečne zaľahla do postele, až ma takmer naplo, pretože sa mi v mysli vynorili predstavy školy a seminárok, na ktoré nemám literatúru, pretože som blbá a lenivá, predstavy profesora, ktorý psychicky deptá študentov, predstavy mesta, do ktorého sa mi už nechce vrátiť, predstavy mojej izby, ktorú znova pozajtra opustím... Nenávidím svoju predstavivosť!
Chcem zastaviť čas. Na taký rok a pol. Byť rok a pol doma, aby som dobehla zameškané a potom pokračovať. A ešte chcem, aby som teraz nebola sama doma a aby som v nedeľu nemusela zasa mávať z auta.
Potrebovala som tieto kraviny zo seba dostať. Jedine im by som rada zamávala. Pápá, deprimujúce myšlienky, pápá .
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
kemuro
12. 3.marca 2010 10:56
Napíš svoj komentár