Bola to malá chvíľa. Nie krátka, pretože krátke chvíľky pominú, že? Táto trvala a trvala. Aj dnes ju má v sebe. Malá, pretože veľa neznamenala. Tak tvrdí. Ale klame. Veď klamať sa smie, nie?

Iba pritlačil svoje pery. Mal ich suché a popraskané. Dokonca mal zatvorené oči. Ona sa ho chcela dotknúť. Očami. Ale on ich privrel. Sklamal ju. Druhýkrát.

Vraj ak Ľubo chytí Peťu za zadok, on "prisámpačku pobozkám Lenu!". Chytil. A on musel pritlačiť pery. Suché a popraskané.

Odtiahol sa a usmial sa, tak veľavravne "mám to", "prežil som", "som macher". Postrapatil si vlasy, obzrel sa dozadu a žiarivým úsmevom zakričal: "Ľubo, si predstav, že to ani nebolelo!" Odišiel. Ona zostala. Ale nebolo to trápne, pretože ju nik nevidel.

Bežala na záchod. Nad umývadlom si drhla pery. Mydlom. Penili.

Zložila si okuliare na radiátor. S okuliarmi bola krajšia. Natiahla si vonkajšie kútiky očí, potom lícnu hmotu posunula pod oči, vopchala ukazováky do uší a jazykom sa snažila dotknúť brady. Vzala si okuliare späť. Šla do triedy.

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
mirkova  7. 1. 2010 20:44
to sa v koľkej triede stalo?
2 
fotka
elwinko  7. 1. 2010 21:33
lícnu hmotu posunula pod oči?



Chuck Norris?
Napíš svoj komentár