Piáno

Prsty hladia klávesy. Čierne a biele. Milujú sa s nimi. Pomaly do nich vnikajú, strácajú sa v nich, stonmi ich oberajú o sebaovládanie. Piáno vzdychá a trhane dýcha. Vlní sa. Zbavuje sa šiat, odhadzuje ostych. Prsty mu hladia kľúčnu kosť, mučivo pomaly. Krivky stehna a jamku pod ľavým kolenom.

Je nemá. Slová nezapletá do vrkoča, nedrží sa nimi nad vodou. Je učupená na piáne, ktoré sa húpe uprostred oceána. Okolo sa trieštia vlny, penia a burácajú, no ona len ticho sleduje a vyplavuje zo seba duté tóny a prázdne noty.

Nedokáže vysloviť slovo, no hoc neartikulujú pery, spievajú jej ruky, keď „rozpráva“ príbehy svojej dcére, tancuje jej piáno, keď emócie sa nezmestia už do ticha. Piáno je jej život, jej Ariadnina niť.

Otec ju vydá do cudzej zeme. Sťahuje si tam svoje truhlice, kufre, svoju dcéru, minulosť nie, neviditeľné slová a klavír. Klavír však manžel odmietne vziať, ale zachráni ho muž, ktorý jej dovolí na ňom hrať vo svojom dome. Za každú čiernu klávesu však požaduje jednu „lekciu“, jedno písmeno, jednu rozkoš, jeden vzdych. Potom si môže piáno vziať. Čierne klávesy sú ale začarované, pretože strhávajú, ťahajú, tnú, berú i dávajú, vzrušujú, kriesia a našepkávajú. A dodávajú silu a vdychujú život a rodia sny a zafarbujú ticho.

Kopa dreva, klávesy a kov. Spomienky, hlas a sila. Život. Minca má však, ako poznáte, 2 strany. Ariadnina niť môže byť aj lanom, ktoré nepustí.


„A ako si sa rozprávala s mojim otcom?-Rozumel mi aj bez slov až dovtedy, kým ma prestal počúvať.“

 Recenzia

2 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu