*pocit*

My dospelí máme tendenciu si myslieť, že všetkému rozumieme a poznáme každý pocit. Keď však prvýkrát sedíte v prázdnom byte a ten byt vám náhodou patrí, zistíte, že TENTO pocit ste ešte nezažili. Nie je to ani zlátanina iných, už známych pocitov. Sedíte sami v predsieni s pivom v ruke a počúvate zvuk fontány, ktorú máte pod oknom. Predstavujete si ďalšie dni, ako sa sem budete vracať každé poobedie, večer, ako budete ráno odchádzať, niekedy s pokojom Angličana, inokedy s vetrom o preteky, ako si večer ľahnete na gauč a v dreze bude neumytý tanier a príbor a pohár, a vy sa na to vykašlete. A v noci vstanete, lebo vám to nedá. Predstavujete si tú voľnosť aj tú ťarchu.

Povedala som si, že do mojich okrúhlych narodenín chcem mať vlastný byt. Veľmi málo ľudí vie o tom, ako dlho som koketovala s touto myšlienkou a ešte menej ľudí vie prečo. Mnohí sa asi budú čudovať, keď sa dozvedia, že sa sťahujem z mama hotela. Veď nevychádzate zle! Keď som si uvedomila, že sa s mamou fakt až tak často nehádam, hoci sme zvykli takmer nonstop (trocha preháňam) , zablikalo kontrolné svetielko. Uvedomila som si, že máme dobrý vzťah preto, lebo si ma postupne zmenila na svoj obraz a vycvičila si ma. Nehádame sa preto, lebo jej stačí urobiť jeden úkon a ja ho viem dokončiť bez toho, aby mi niečo povedala. Niečo varí, chce požiadať o presný hrniec a ja jej ho už podávam. Začne niečo hovoriť, ten druhý jej nerozumie a ja som už v polovici vedela, čo chce povedať. Ráno zahlási, čo sa bude robiť a ja bez odvrávania nasledujem. Robíme chlebíčky na oslavu, nesúhlasí, ako sú narezané paradajky, tak ich musím narezať znova. 

Je to dobrá žena, len jej trocha trvá zistiť, že sme oddelené bytosti. A že môžem robiť aj zlé rozhodnutia. Chyby. Prešľapy. Že sa môžem nevkusne obliecť. Stratiť doklady na dovolenke. Pokaziť omáčku. Chyby. Prešľapy. Zlé omáčky a tenisky do roboty. Učila ma dokonalosti a urobila zo mňa roztrasenú osiku, keď sa pomýlim v triednom výkaze.  A zrazu skočím do hypo na 30 rokov *hysterický smiech*

Tak som sedela a premýšľala a dívala sa a pila pivo. 

Posledné mesiace som nútená chodiť naším starým autom, s ktorým je každé ráno, ak naštartuje, optimistické. Ale až teraz som si uvedomila, ako mám rada vôňu jeho interiéru, ako ma upokojuje, lebo ma vracia do detstva. Mám pocit, že v každom druhom blogu vyzdvihujem svoju antipatiu k zmenám. A teraz mám v pláne presťahovať sa do bytu, ktorého vôňu nepoznám, v ktorom v tme narazím do každého rohu a keď sa budem v noci vracať z koncertu, určite xy-krát netrafím poschodie. Najväčšie zmeny (= šoky) boli pre mňa presťahovanie sa kvôli vysokej škole na druhý koniec republiky, po doštudovaní návrat domov a opustenie priateľov a keď ma následne v práci začali pubertálne pirane volať p. učiteľka. Ale nikdy som na to nebola sama. Nad vodou ma teraz drží len pseudo podpora, že každou návštevou banky, plynární, elektrární, každým telefonátom so znalcom a realiťáčkou, každým podrazom od cudzích i blízkych ľudí, každým malým panickým záchvatom pri dlhom prejave úradníka o tom, čo všetko mám ešte urobiť, kam všade mám ešte ísť, s akými dokladmi a čo ešte mám nascanovať a poslať, sa v podstate učím a rastiem. Paradoxné je, že rastiem pomocou viet typu "A ešte by som sa spýtala...", "Môžem ešte vedieť....?", "Prepáčte, ale nechápem...", "Hmmm.... rozumiem...", "Robím to prvýkrát, prosím vás, vysvetlite mi to ako debilovi....", "Nepočula som vás, prepáčte...", "Rovno sa spýtam, aké sú výhody..." a vďaka dlhým upretým pohľadom bez slov, pri ktorých ujo/teta hneď zistí, že sa cítim ako študentka elementárnej pedagogiky na prednáške z predmetu Experimentálna jadrová a časticová fyzika. ALE... učím sa stáť na vlastných nohách.

Tak teda malý krok pre ľudstvo.

 Pseudoblog

12 0 0 0 3

Komentuj

Komenty k blogu