Pohrebáci mi lezú na city

Odkedy mám ryšavé vlasy, poniektorí nevedia, čo je náplasť na hubu a radi mi hádžu „vtipné“ polienka pod zadok. Napr. okrem každého rozveseľujúcej hlášky „voláááme požiarníííkóóóv“ radi skromne poukazujú na svoj všeobecný rozhľad a demonštrujú ho na mne- vraj odkedy som sa prefarbila, pohľad na mňa nepôsobí len psychickú ujmu, ale aj smrť. Narážam na rusovlasé dievčatko v Schindlerovom zozname alebo na novelu Peter a Lucia. Proste vtipné, až mi oči slzia.

Ďalší bod programu: keďže už vieme, prečo sa na mňa ľudia nedívajú dobré 2 mesiace, môžeme začať teoretizovať, ako sa cíti chlapík z pohrebnej služby, keď ma zbadá. Alebo skôr, čo cítim ja? Dnes sa surovo vyklonil z okna a usmial sa na mňa. Druhý krát, rovnaký človiečik, rovnaké pohrebné služby.
Mám sa začať báť? Výstraha, že Smrtka sa ma nebojí ani keď som ryšaňa?

Záver: privolávam Smrtku i požiarnikov. Dúfam, že požiarnici sú rýchlejší a vyšportovanejší a v ruke majú tú dlhú vec, ktorou zachraňujú životy (hadica), na hlave prilba a hore bez.


Takže dnes bol vcelku zaujímavý deň. Picasso a Dalí sa mi prelínali s erbami, kelti s neviem kým, pretože vtedy som čítala, kúpila som si maslo za 40 centov a na koľajniciach sme neobjavili žiadneho samovraha, ktorého by sme mohli vysmiať. That´s all.

 Denník

6 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu