Pominuteľnosť

Štve ma len pominuteľnosť. Malých i veľkých vecí. Dôležitých i bezpredmetných. Že nohavice sa pokrčia, že drdol na čapici odpadne, že účes zmokne, že dedko zomrie, že čaj vychladne, že chrípka odíde, že láska vyprahne, že váha pribudne, že dom spustne.

Akosi ma pochytila clivota. Všetko sa hýbe. Pohyb je fajn keď si na húsenkovej dráhe, keď bežíš na rande, keď ťa strašia sny, keď tuhnú city. Ale keď odchádzajú veky a s nimi i obrazy, spevy, spomienky, telefonáty, dotyky... prestáva to byť vtipné. Keď každý má zrazu svoj vlastný dom, kde si kupuje vlastný koberec a gauč, kde v rohu mu stojí vlastný kvetináč, keď už sa nepýtajú na názor, keď záclony si vyberá každý sám.

Míňajú sa sekundy, hodiny prežijem, ale nie sekundy. Tie sú oveľa dlhšie.

Myslím na rodinu. Na priateľov. Na Rexiho. Na dávne lásky.
Rozmýšľam, prečo to všetko píšem. Prečo sa obnažujem. Či pomôže slovo?

Mám silný (podčiarknem) pocit, že strácam kúsok seba. Ako som už raz spomenula, keď sa na vás zabúda, vytrácate sa, blednete. A ja si zrazu neviem nájsť pravú nohu.
Naozaj je toto nový začiatok? Musí byť každý nový začiatok prázdny? Musí sa vždy začínať odznova? Bez všetkého? Znova nahrabať telefónne čísla, mušle, fotky, voňavky, prezývky, poznámky, práčky, recepty, nadávky, vreckovky?

Cítim sa nahá. Ako keď prídete s cestovkou na vlakovú stanicu do neznámeho mesta, krajiny, sveta. A o 4 minúty vás okradnú. Nemáte šortky, tielko, podprdu, mikinu, ponožky, občiansky, čitateľský, kalendár na rok 2009, kreditku ani obrázok od kamošky. Pominuli sa. Ako mám začať? Viem, že to nie je pravda, ale akoby som o všetko prišla. Zatiaľ mi zostala verná jedine pravidelná menštruácia.



Štve ma len tá pominuteľnosť.

 Záchod

7 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu