Som len zvedavá, či je to dedičné. Či mám v sebe tie agresívne gény, ktoré keď zazrú čo i len prášok do pečiva, sú schopné vybuchnúť ako novoročné petardy.
A to hlavné- neustúpiť ani o piaď! Poznáte to? Nadišiel deň D, lode sa už vylodili, na pobreží sa zoskupujú nové armády, o niečo ďalej zúri vojna a bitkou sa otriasa celá zem, vojakov rapídne ubúda, každý bojuje už len o holý život, kašlú na nejakých Spojencov či na nemcov, slnko je už samé postriekané krvou, počuť len výkriky, plač a vašu mamu, ako kričí na otca: „Si normálny? ! ! ! Povedala som ti predsa, že chcem arašidy v tom modrom obale! ! ! Vyzerá tento žltý obal ako modrý obal? ? ? To ti mám kúpiť pastelky, aby si si všimol rozdiel? ! “
Ja naozaj neviem, či to robia naschvál alebo je to také spontánne. Ale v poslednej dobe začínam mať tušák, že ich to vlastne aj baví. Kebyže im dám do ruky nožíky a vidličky a ihlice na pletenie, s úsmevom ich začnú po sebe hádzať a budú vískať ako malé deti.
Raz sa aj tak pozabíjajú a to bude ich najnešťastnejší deň, pretože prídu na to, že v tom už nemôžu pokračovať.
Úvaha
Komentuj
11 komentov k blogu
1
rebell
19. 4.apríla 2009 00:56
Geniálne. A ja že prečo to tí moji rodičia robia??
4
ó Bože, je to tak krásne a tak... niekedy človeka zamrazí.
Poviem ti príbeh (teda ho skôr napíšem)
Moja babička a deduško sa mali radi a milovali sa, ale ich spôsoby prejavovania lásky boli divné... zjapali po sebe a niekedy lietali popolníky a hrnčeky.
Keď som sa ukázal doma (u babičky a deduška) a bolo ticho, bolo zle... nevadili sa, čišil som trable a hneď som zisťoval čo sa deje...
Akonáhle na seba pozreli a začali sa vadiť, vedel som, že je to fajn, lebo večer ako zaliezli do postele, som ešte niekedy počul "prepáč Libuše, nechcel som byť na teba zlý, ale niekedy vieš byť riadna potvora" "aj ty mi opdpusť Róbert, no vytáčaš ma svojimi postojmi k veciam, ja si niekedy neviem pomôcť, ono to ide samo" "Drahá, mám ťa rád, prepáč" "Aj ty mi prepáč drahý, nemyslela som to zle"
...Vedel som, že je to dobré a že je všetko well
Teda nediv sa a nerieš, je to tak správne.
Poviem ti príbeh (teda ho skôr napíšem)
Moja babička a deduško sa mali radi a milovali sa, ale ich spôsoby prejavovania lásky boli divné... zjapali po sebe a niekedy lietali popolníky a hrnčeky.
Keď som sa ukázal doma (u babičky a deduška) a bolo ticho, bolo zle... nevadili sa, čišil som trable a hneď som zisťoval čo sa deje...
Akonáhle na seba pozreli a začali sa vadiť, vedel som, že je to fajn, lebo večer ako zaliezli do postele, som ešte niekedy počul "prepáč Libuše, nechcel som byť na teba zlý, ale niekedy vieš byť riadna potvora" "aj ty mi opdpusť Róbert, no vytáčaš ma svojimi postojmi k veciam, ja si niekedy neviem pomôcť, ono to ide samo" "Drahá, mám ťa rád, prepáč" "Aj ty mi prepáč drahý, nemyslela som to zle"
...Vedel som, že je to dobré a že je všetko well
Teda nediv sa a nerieš, je to tak správne.
7
ehm ale dobre a hlavne pravdive :d aj u nas to niekedy vybuchne koli cukrikom atd ale to fakt malokedy inac pekny blog
11
tak to moj tato je pod papučou...mama si ho už vytrénovala...s ním je nakupovanie radosť, všetko pomojká, pochytká a je preborník v čítaní otravných letákov z Kauflandu
Napíš svoj komentár