Pocit, kedy sa strácate, kedy niečo odchádza. Je to rarita. Väčšinou si to všimnete neskoro. Keď je už všetko za vami. To všetko, čo vám kedysi patrilo. Už to nie je ani zahalené, ani prefarbené. Proste to nejestvuje. Niekedy ani v spomienkach.
Mňa sa to však dotklo. Rozlúčilo a pohladilo. Mala by som byť rada, nie? Že neodišlo bez rozlúčky a že sa lúčilo temer 2 roky.
Je mi do plaču. A ťažko. Bizarné, že 10 rokov bol pri mne a ...... on neodchádza, len ho opúšťam. 8 rokov deň čo deň pri mne. Takmer 2 roky neustáleho písania. Bola som zbláznená, šťastná, že ho mám pri sebe. A nenávidiac ho, že mi ubližuje. Že sa ho môžem dotknúť iba fyzicky. Mala by som byť šťastná, že sa oslobodzujem, že sa možno oslobodím. Že prichádza ľahkosť.
Znova to bude dvojročná rozlúčka. Bolestivá, pretože viem, že nedokážem prerezať laná. Ja nie. S ním nie. Nie zrazu. Rada trpím, bo aj tiaž spojená s ním je spojivo.
Prekračujeme hranice, hľadáme si to vlastné. Pred hranicou si neuvedomujeme a za ňou plačeme.
Zachytila som ten pocit. Ako chutí? Slano.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
mirkova
2. 1.januára 2010 12:53
čo to, čo to?
5
"Rada trpím, bo aj tiaž spojená s ním je spojivo."
.. bo aj ta bolest je od neho..
.. bo aj ta bolest je od neho..
Napíš svoj komentár