Šance

Sú pricapené na každom strope, na každom stole, hrnci a mikrovlnke. Katke visia z balkóna a Jurovi z lustra. Rastú nám pred domom i v záhrade medzi petržlenom. Sú všade.
Premrhala som ich mnoho. Skončili v koši, zhoreli v kozube, roztrhané na milión kúskov poletujú niekde v neznáme.
Mala som toľko príležitostí. Nezmestili sa mi ani do dvoch vriec. Praskali vo švíkoch, pretekali cez okraj. Toľké som ľutovala, hoci „tak to asi malo byť“.
Ak každá ohrdnutá šanca mení náš osud, karmu, cestu, „ten náš posratý život“, volajme to ako len chceme, koľko variant, koľko smerov sme mohli nabrať? Dnes som mohla čakať svoje tretie dieťa, ťahať nočné, vidieť manžela raz do týždňa a každé ráno si maskovať kruhy pod očami.
Čo tak mení naše svety? Slovíčko NIE? Či nebodaj ÁNO? Pokrčenie pliec alebo vyvrtnutie členka? Sekunda zaváhania alebo hodiny premýšľania?

Sú chvíle, keď ľutujem tak veľa vecí, až sa mi chce plakať. Slávne klišé „čo keby...“ máva predo mnou červeným súknom a škodoradostne cerí žlté zúbky. Vtedy vymýšľam scenáre, vkladám repliky do úst neznámym ľuďom, ktorých by som URČITE poznala. Stáli by na stanici a vraveli: „Zabudol som ti to poslať...“ či v bare: „Sadni si mi na kolená, zlato“.
Mala som byť spontánnejšia a nebáť sa platiť pokuty za svoje chyby, veď zlatiek som mala v „kešeni“ dosť. Skôr mám pocit, že po každej „racionálnej úvahe“ a odôvodneniach som ich mala menej a menej. Mohla som si práve naplňovať sny na inej katedre, mať priateľa, ktorý by mi zniesol modré z neba a možno by to bolo dokonalé.

A sú chvíle, kedy neľutujem nič. Keby som povedala čo i len jedno slovíčko inak, už by som to nebola ja. To malé ružové čune.



Príležitosti prichádzajú a odchádzajú. A niektoré nám proste neboli súdené.

 Úvaha

6 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu