Šarkan

Fúkal brutálny vietor. Raz ma prehol do strany a raz úplne zastavil. Za to, že ma celkom neodfúkol niekam na Zobor, môžem ďakovať jedine Hviezdoslavovi v batohu. Pri mojej telesnej konštrukcii by to nebolo až také nezvyčajné. Už mi len obviazať lanko okolo pása, druhý koniec do ruky a púšťať ma ako šarkana. Vysoko, vysoko a ešte vyššie. „Ale, kurňa, Maja, drž ma poriadne! “

Každý má asi takéto lanko. A na jeho druhej strane niekoho, kto vás drží, či úsmevom, či pohľadom. Je medzi vami spojenie. On vás dokáže potiahnuť dole, vy ho donútiť pozrieť sa hore.
Občas ma niekto popustí a ja stúpam. V oblakoch, takmer pri Slnku. Prihorievam a hlasno jačím smerom dole. Vtedy ma dotyčný možno v obyčajnom ľaku prirýchlo stiahne a riadne to mnou trhne. Zvyknem sa naňho oboriť a stiahnuť obočie. Ak ma však vtedy nepustí, tak viem, že sa ma bude aj naďalej držať ako kliešť.
Dodáva to istotu a zmýva pocity neúspechu. Ste si zrazu istý, že niekto je rád, že ste tu a to je fajn.

Zajtra idem konečne domov, tak som zvedavá, kto si ma bude ešte po mesiaci držať ako domáceho šarkana.

 Úvaha

10 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu