Bolo to dávno, čo som snívala o brožúrke pre pozostalých. Pre pozostalých v každom slova zmysle. Malých i veľkých, takých i onakých. Niektorí ostali sami, iní sa aj bez jedného topia v dave. Stráni sa nás šťastie, opustili nás úspechy. Máme len ukradnuté chvíľky na toalete a opuchnuté oči ukryté za tmavými sklami. Pre takýchto.
Pred vyše mesiacom som bola na Spišskom hrade. Na hrade, ktorý priťahuje blesky. Zapáčil sa mi, pretože mi niekoho pripomínal. Niekoho. Nie parametrami pravdaže. Schováva sa do ulity a zaťahuje žalúzie. Ustlal si v hrade na neurčitý čas a to, že nemá 10-metrový zlatý vrkoč, ktorý by mohol elegantne vyhodiť von oknom z hradnej veže, mu napadlo pravdaže až po zapadnutí zámky. Alebo si to neuvedomil ešte vôbec. Taký je. Zatvára sa. Lenže pod tú ulitu a za tie žalúzie som sa nejako prešmykla a hovela som si tam jedna radosť. Lenže teraz som znova pozostalá. A potrebovala by som sedmokrásky.
Ľudia opúšťajú, sú vydaní napospas iným, strácajú niečo, ostávajú sami. Rôzne varianty. A je komické myslieť si, že len uvoľňujú miesto. Komické preto, lebo to bolí. Veriť v to. A komické je aj to, že strácame každým dňom každú sekundu, vždy niekoho, vždy niečo, občas seba. Často.
Lenže Exupéry raz povedal, že to, čo si dostal, ti snáď ukradnúť môžu, kto by ti však ukradol to, čo si dal?
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
2
krásne ... prelialo sa to mnou a zanechalo teplo ... ale akosi ma ťaží lebo mi pripomína moju vlastnú realitu ... no napriek tomu hreje
3
veľmi veľmi veľmi dobré
ukradnúť to, čo si dal, sa dá tiež ale... a o to viac je to trpkejšia skúsenosť.
ukradnúť to, čo si dal, sa dá tiež ale... a o to viac je to trpkejšia skúsenosť.
Napíš svoj komentár
Poznas taky ten pocit ked si nieco precitas a nakonci sa nachytas s otvorenymi ustami, dusou prudi z precitaneho plno smutku v krasnom sate a je citit invertovane steklenie z ktoreho je do placu a nie do smiechu?
Pretoze pri tom som teraz nachytal sam seba...