Vždy som s hrdosťou tvrdila, že môj život je ako pokojná hladina jazera. Sem- tam do nej hodí nejaký nevychovaný fagan kameň a rozčerí ju, ale inak nikdy som nemusela riešiť búrlivý rozchod,ktorý ma položil na lopatky, rodičia sa mi nerozviedli, hoci občas mám pocit, že rozvodové papiere striehnu v šuplíku, nikoho nezrazil kamión ani neprenasledoval nájomný vrah, netrpela som chorobným nutkaním dobodať vlastného brata, kedykoľvek som ho videla, protialkoholické liečenie u nás nikto nepovažoval za každoročnú dovolenku a otec mi ledva zaviaže šnúrky od plaviek, nieto by sa ma ešte nevhodne dotýkal. To bola moja najdlhšia veta v živote.
Za posledný týždeň sa mi však prihodili veci, po ktorých som sa na mnoho vecí začala pozerať inými škulkami.
Stratila som najlepšieho kamaráta. Hoci dnes, týždeň po "tom", je takmer isté, že mi už nenapíše, predsa viem, že to bolo najlepšie riešenie. Aj keď nemám komu povedať, že v Osvienčime som nič necítila, že som nenašla peknú pohľadnicu, že už nebudem ako suchý rožok, že som stratila usb, že som si ešte stále nevyprala..... asi to bolo správne.
Kamarátka mala záchvat a ja som bola pri tom. Celé telo v kŕčoch, oči vyvrátené, pokrútené končatiny, zvuky. Začala modravieť a moja prvá modrá myšlienka bola, že zomrie. Mala však "len" epileptický záchvat, ktorý sa dá udržovať liekmi v norme. Vtedy sa však racionalita vyparila a my sme pobehovali ako zbesilé.
Spomínala som Mati, že predtým som sa smrti nikdy nebála. Viete, taká tá naivná odvaha. Teraz som ju však zacítila a videla, ako dokáže zmeniť bezbranné telo. Ako handrovú bábiku. A my, "veľkí odvážni ľudia", sa jej len škeríme do tváre a kričíme "chyť si ma, ak to dokážeš!". Vie byť milosrdná, ale dokáže aj trhať na kusy. Jemne chytí do náručia a hneď na to brutálne hodí na betónový chodník!
Proste iné škulky.
Všetko.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
stále neviem prísť na koreň toho celého