Hoc oštep vrhli to jej srdca,
krváca to vaše.
Hoci slzy ronia jej okále,
líca pália vaše.
Hoci laso omína ju,
telo sa vzpiera vaše.
Hoc päste búšia do jej hrude,
sinky sú tie vaše.


Stratila už nádej Ona,
vydávaš sa na cestu.
Hľadáš, blúdiš, prebíjaš sa,
cez najtmavšiu komnatu.
Vo svete však nádej nenašla sa,
meníš kurz i kravatu.
Nachádzaš ju prostred seba,
ako volá na ratu.
Bije, dupe, vyhráža sa,
ona túži po človeku!
A tak nádej do rúk vhupla,
ktorými objímaš Ju.

 Báseň
Komentuj
 fotka
vaychuck  23. 6. 2009 20:23
Velmi dobre. O dost lepsie ako vacsina co tu citavat.
 fotka
vaychuck  23. 6. 2009 20:23
(ako prudka vacsina )
 fotka
freewriter  24. 6. 2009 17:00
A čo táto?



Dávid ze senca je ...

nesahá mi po paty

skrachovalý odjebek

čo ma kokot osratý
Napíš svoj komentár