Telegram

Pred dvoma rokmi to bola samozrejmosť, že som knihu uprednostnila napr. pred jedlom alebo ak by sa dalo, vzduch by bol na druhom mieste po obyčajných príbehoch. Mnohí sa ich snažili zhodiť z piedestálu, ale príbehy plné čajok, šamanov, princezien, krstných otcov, Petrov Panov či vojačikov sa držali ako kliešte a s vervou nasratého capa odháňali všetkých záujemcov o prvenstvo v mojom rebríčku.

Dnes sa ledva zmohnem na bodkované fejtóny pána L. počas prednášky. Asi by som mala ďakovať PhDr. B-mu, že nás núti cez víkendy čítať skvosty slovenského realizmu. Ratolesti, Žalmy, Hájnika, Hnevlivé dni, Deti jednej pani.....

Ale chýbajú mi tie večeri, keď som z mobilu vyťahovala aj posledné lúče, aby mi v hustej tme pod paplónom osvetlili pár viet. Boli krásne štyri hodiny ráno a ja som spájala písmenká do celku, pekne pomaly, precízne, s pomlčkami namiesto očí, s láskou.

Knižnica bola môj druhý domov, moje mestečko, uličky medzi regálmi, na námestí sedela knihovníčka, pouličné lampy v rohoch, zakuklené indivíduá na lavičkách, knihy, ktoré mi prirástli k srdcu ako cukráreň, kde sme chodili pravidelne na dobošky či kino Úsmev, kde som videla svoj prvý film. Mám tušenie, že som trocha úchylne ovoňala každú knihu a aj dnes by som vedela vystopovať každú jednu.

Potom som objavila svoj prvý antikvariát. Poznajú ma tam ako červíka, ktorý sa zavŕta do každej tvrdej väzby, zakusne do každého paperbacku a odchod bez kúpenej knihy považuje za 11. hriech.

Nakoniec som začala písať. Tu.

Tento šk. rok som nastúpila na nový inernát. Zvláštne je len to, že tak ako minulý, i tento rok som si sem dovliekla knihy z domu. Prečítané, neprečítané i rozčítané. Ale poväčšine tam iba stoja, dívajú sa na mňa a mlčia. Občas mám výčitky. Jednoducho ich ale potrebujem. Bez nich by som sa cítila stratená a v cudzej koži.

Takže posielam každej knihe srdcervúci ospravedlňujúci telegram a zakončujem to PS: I love you...

 Vyznanie

10 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu