Nenávidím pocity úzkosti. Zužujú vám cievy, zúžia vám zorný uhol i hltan. Žalúdok máte ako zošúverenú vysušenú slivku. Mädlíte si ruky, trasú sa vám, prečesávate si vlasy, hoc ich máte dokopy možno 6, o nechtoch sa ani nezmienim, hryziete si peru, na záchode sa snažíte potajomky vyvrátiť aj to, čo ste videli jedine v reklame.
Zužujete sa. V páse by vás "oblapili" jednou rukou. Najvtipnejšie však na tom je, že práve takýto úzky to dotiahnete najďalej. Pod riťou už nemáte jemne plápolajúci plamienok sviečky, ale divo šľahajúci plameň vatry. Ak tou vašou milou "ja mám predsa času habadej" riťou nepohnete, na tej hranici vás upália. A nerobte si nádeje, že sa na vás bude spomínať ako na J. Husa- prvého kozmonauta, ktorý zhorel už pri štarte. Nie, nanajvýš poslúžite ako vykurovací materiál počas chladných zimných dní na sekretariáte vašej Alma katedry.
Dokážem aj stuhnúť na kameň, nie sa len roztriasť ako osika. Vtedy pocítim tam, kde sa vám spájajú košíčky podprsenky, ťažobu a mám iracionálne nutkanie sa rozbehnúť k váhe, aby som zistila, pri akej váhe sa cítim ako balvan. Ako veľký chladný balvan.
Spomenula som už nutkania vyskočiť z ôsmeho poschodia? Hodiť sa pod MHD? Ísť domov??? Ani to? Dobre, tak na to mám chuť. Takú, že sa mi zbiehajú slinky, natiahnem úsmev č. 5 a oči sú ako dve žiarovky. Takú. Širokú chuť. Keby len vedela pohltiť tú úzku úzkosť medzi košíčkami mojej podprsenky...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
kemuro
23. 3.marca 2010 18:02
to je máj!!!
Napíš svoj komentár