Keď som písala tieto riadky pred dvoma rokmi, brala som to akosi apaticky. Bolo mi smutno. Dnes sa však história opakuje. Iní ľudia, iné pocity. Teraz sa o Katku fakt začínam báť. Bojím sa, že naozaj zmizne z téglikov, výkladov a prestane kývať z cudzích očí. Skryje sa za mihalnice neznámeho a zatiahne viečka. Na sietnici sa zrkadlovo otočí a mne prevráti celý svet naruby.
Čo sa stáva vo chvíli, keď sa na nás zabúda? Viem, že prichádzame o časti tela, bledneme, strácame hlasivky, vypadávajú nám vlasy a štiepia sa nám nechty, ale čo s naším vnútrom? Bledne aj to? Stráca farby? Alebo farby nadobúdajú na intenzite- ako posledný výkrik?
Náš svet sa pokryje pásikavou plachtou. Jeden pásik je boľavý kŕč, druhý spomienky. Kŕč, spomienky. Kŕč, spomienky. A keď sa kŕčovitým potiahnutím nechtov po plachte pásiky prelínajú, „hovadsky“ to zabolí. Vtedy hodiť do seba 3 ibuprofeny a čakať na posledný kŕč.
A bolí to aj toho, kto zabúda? Prichádza o niečo, len nevie prísť o čo? Nevšimne si, že tégliky yogobely sú iné, že výkladné skrine sú pusté a cudzinci fádni? Katka.
Poď, pritisni sa ku mne – lebo mi ťa ináč unesie hmla ...
(E. M. Remarque- Traja kamaráti)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
A k blogu Co viac ako to co som uz napisal minule ? Mas zrejme kuzelnu moc a pero ti je prutikom