Vraj ju mám rýchlo vytiahnuť. Ako obrus spod sady prababičkinho porcelánu (áno, znova ona) tak, aby sa žiadny kus nerozbil. To hovoria väčšinou tí, ktorí žiadny prehnitý kus v tele nemajú a ich vnútro vonia až nechutnou novotou a čistotou. Lenže mne sa trasú ruky a moje myknutie nikdy nemalo taký švih, aby sklené poháre zostali celé a vidličky na svojom mieste.
Kto ma utvrdí v tom, že keď vytiahnem tú masu spod srdca, ono sa neprepadne niekde k črevám a nestratí sa v ich záhyboch? Nemá orientačný zmysel a na stopovanie nemá dosť guráže. Bojím sa oň. Asi som mu mala zaplatiť kurz sebaobrany už v začiatkoch, ale kto vedel, že na "podušku" je tak krátka záručná doba a že náhradné diely sa hľadajú tak ťažko? Podušky na konkrétnu mieru sú vzácne. Už teraz mi chýbajú ornamenty, ktoré sa pomaly strácajú v rozkladajúcej sa hmote.
Chýba mi jedna moja časť a tak strašne sa bojím, že bez nej nedokážem fungovať...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár