A znova je tu noc a myšlienky, ktoré sa ako vianočná výzdoba vinú po podlahe. Nielen na západ, ale aj do blízkej chladničky, zamotaných pančušiek, zrolovaného plagátu a von z okien. A do kúzelných klobúkov, odkiaľ však akosi zabúdajú vyskakovať bieli králici.

Otvorená kniha na kolenách a slová: „Žijeme v tragických časoch, a tak ich nechceme tragicky brať.“ Pevne držíme petrolejovú lampu, ktorá ma na boku pavučiny a na každý krok v tme naberáme odvahu Odysea. V tragických časoch jasáme vždy, keď sa krok vydarí a plameň nezhasne. V mierových sa rozbehneme a jamy vidíme vždy zacelené.

„Musíme žiť, bez ohľadu na to, koľko oblôh sa nám zrútilo.“ Či nezrútilo. Plamene olizujú každú milovanosť. Tragicky za ňou nariekame a hladíme fotografie, ktoré po nej ostali na poličke nad posteľou. Hneď vedľa budíka a ružového kvetináča s malým rozkvitnutým kaktusom.

„Prečo by mali mať obsah, prečo by mali mať budúcnosť? Dosť má každý deň svojho trápenia. A chvíli stačí zdanie skutočnosti.“ Chvíľu dokážeme chytiť za pačesy, kruto a ťahavo. Potom ju však híčkame a pestujeme na rukách ako vlastné trápenie. Stačí nám, keď ju máme, môže sa len zdať. Nepotrebujeme budúcnosť, vystačíme si bez nej!

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
majuri  10. 10. 2010 12:36
nepotrebujeme
Napíš svoj komentár