Vidím, ako tam sedí

Vždy, keď mi niekto zomrie. Nezachová sa jeho hlas. Ani tvár. Dotyky.
Spomeniem si na to, ako tam sedel a v ruke mal modlitebnú knižku. Bol to muž, ktorý vedel hrešiť na všetko a na každého, hocikde. Vedel sa nahnevať tak, že sa nad nami zmrákalo a šľahali blesky. Vždy, keď som sa na obed najedla do popuku, zahlásil, že do zajtra nepotrebujem nič ani do úst vložiť.
Vidím, ako tam sedí. Je to už matné. Necelých 9 rokov...

Brat dostal zlú známku v škole a doma sme z toho mávali vždy prúser. Tak som sa aj vtedy trocha bála ísť domov. Prechádzala som cez most v meste, do ktorého som chodila do školy. Niečo sa však do mňa zatlo a pamätám sa, ako mi prišlo do plaču. Pravdaže, keď som dorazila domov, každý plakal a o bratovu známku sa nik nestaral...

Rovnako si zapamätám aj ostatných. Ako tam leží. Ako umýva riad. Ako sa usmeje a zakýva.

Neviem, čo som robila potom. Len to, že sa mi všetko zdalo čierne a biele. Červená sedačka, hnedý diváň, žltý hrnček od Mati.

Ako je človek presvedčený, že bez toho druhého to nejde. Že zomrie tiež, ak sa do 10-tich minút nevráti. Vyhráža sa, nadáva, kričí, dupe a trieska. A občas zaplače.

Bola som jeho jediná vnučka. Milovaná vnučka. Prvýkrát ma opustil. Niekto. A ja som nevedela, ako sa mám správať. Len som chcela, aby to prestalo bolieť a aby sa to už nikdy neopakovalo. Mala som 11 rokov a musela som sa dívať, ako ešte pred niekoľkými dňami živého človeka vkladali do zeme.

A po čase odíde hlas. Tvár. Dotyky. Ale ostane jeho obraz, keď vojdem do miestnosti, kde sedával. Myslíme si, že to neprejde, že neexistuje kúzlo, čo by zmenšilo bolesť. Ale potom začujeme tikot hodín a ručičky sa rozbehnú ako divé.

 Úvaha

13 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu