Zavárané uhorky

- Mám veľké kozy! Nohy až po krk a roztiahnem ti ich zakaždým, keď si povieš! Máš štyri športové kanály a do obchodov som ťa ťahala jedine raz!
- Milka...
- Tak prečo? Je plochá ako lata! Kurva, tak povieš mi prečo? !


Hodila vtedy prvé, čo jej prišlo pod ruku do steny a zajačala. Tak riadne hystericky a žensky škriekavo. Náhodou to boli jeho hodinky. Také z blšáku. Sivo- zelené. Otrasné. Ešte viac ju to rozčúlilo. Zvrieskla ešte raz.
Tak sa to začalo. Aspoň pre ňu. Pre Mareka to bol asi už druhý polčas, čo kopal pre iný tím. Tím, čo mu nevaril, nepral a nežehlil. Vedela to od jeho i jej známych. Aj obecenstvo sa už rozdelilo. Žiadni spoloční, ale už len jej a jeho priatelia.


- Zlož si tie nohy zo stola, prosím ťa. Hovorím to už po stý krát. Tie ponožky máš už druhý deň. Správaš sa ako zviera.
- Zvieratá si vykladajú nohy na stolík, keď pozerajú hokej?
- Aha, chápem, dnes ty si ten vtipný a ja tá sprostá.
- Z tohto domu sa vytratil už aj zmysel pre humor?


Keď prechádzala okolo kaviarne, kde sa prvýkrát stretli, vždy zastala. Sentimentálne. Cítila horúcu kávu na sukni a počula slová, ktoré jej na päť sekúnd zastavili srdce. Prechádzala pri nej každé ráno, keď šla do práce a každý večer, čo sa z nej vracala. Nadávala si do kráv, husí, tučných sliepok a vykŕmených oviec. Potom otvorila dvere s ceduľkou OTVORENÉ a objednala si laté.


- Kedy sa mieniš prezliecť? Ešte nie si ani oholený. Dokonca aj Maugli vyzeral civilizovanejšie.
- A načo sa mám prezliecť?
- Veď vaši....
- Kurnik!
- Si nemožný. Včera si mi svetosvete sľuboval...


Ráno našla jeho starý hokejový dres. Štvorka. Bol len tak ledabolo pohodený v zadnej časti jej skrine. Vybrala ho a rozprestrela na zem. Vyhladila každý záhyb a čítala názov klubu, ktorý jej nič nehovoril. Znova a znova.


- Vravel si, že pôjdeme do divadla.
- Mám veľa práce. Veď vidíš, že som celý zničený.
- To si vravel aj pred týždňom.
- Asi som mal veľa práce.
- Si elektrikár, nie drevorubač!


Naťahovala sa po najvyššej poličke. Zavárané uhorky musia byť vždy na tej poličke, ktorá sa dotýka stropu. Pomaly dostávala kŕč do nohy a v predstavách už videla všetky zaváraninové fľaše na svojej hlave. Ešte kúsok a má ju ...


- Zlato, pomôžem ti?
- Jasné, je to príliš vysoko a horolezec nie som.
- Bol by z teba krásny horolezec...

Sadla si na studenú kuchynskú dlážku a rozplakala sa ako malé dieťa.

 Vymyslený príbeh

18 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu