Žiletka

Celé bruško palca na ľavej ruke mám dorezané od žiletky. Mama vždy vraví, že som nemehlo, preto jej takéto prírodné katastrofy na mojom útlom tele nikdy nechcem ukazovať. Ale ukážem. Alebo zanariekam do telefónu, odkedy som od nej na 360 km.
Keď mám modrinu, je prvá, ktorá sleduje jej sfarbovanie. Niečo mi poškriabe hrdlo, už sa hrá na doktora. Keď som si epilovala nohy, hneď ako prešla pri dverách, zaplakala som hlasnejšie.

A keďže je skúškové a ja som na tom podobne biedne ako väčšina, ten úvodník nesmeruje absolútne nikam. Mala som plán. Mal to byť odrazový mostík k nejakej ušľachtilej a mravnej téme. Nevydalo. Bol to asi len taký 5-riadkový výkrik po útoku žiletky.

Teraz nastáva chvíľa, kedy by som mala podať umelé dýchanie môjmu blogu, pretože stráca kultúrny a ušľachtilý podmaz.

Keby ste ma teraz videli, povedali by ste si, že "tá to s tým písaním myslí fakt vážne". Brutálne vážne som sa totiž zadívala do diaľky (na mikrovlnku) a prst som si oprela o bradu. Alebo "tej už kleplo". Vyznávam však teóriu, že odpoveď existuje na všetko. Takže aj tieto bláboly sú podložené. Áno, skúškovým. V pondelok ma čakajú realisti a v stredu Démon Teórie. Oni môžu za všetko.

Hodinu som premárnila v kúpeľni a teraz už pol hodinu som na internete a s výrazom štvanej zveri sledujem Maju, ako si tlačí tie kaleráby do makovice. V takýchto chvíľach sa dokonca aj obdivujem. Zadok mi už doslovne horí a ja si ťukám do klávesnice a rozoberám masaker jednorázovou žiletkou. Ako obyčajná žiletka dokáže ubrať študentovi necelé 2 hodiny zo života ........ fenomenálne.

 Blog

7 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu