Ak by som tento moment mohla vrátiť späť, kričala by som na neho, že ma tam nedostane ani mŕtvu. Prečo? Jeho dlhší pobyt v Taliansku totižto nie je to, čo som si ja naivka predstavovala. Kvôli tomu, čo som ja považovala za prázdniny, sme predali dom, rozdali nábytok a začalo sa vybavovať moje presunutie na inú školu. Cítila som sa ako na nezastaviteľnom kolotoči a nechápala som čo sa to deje. Niečo také by mi totižto nikdy nenapadlo.
Tak som si poslušne, bez otázok balila všetky svoje veci, vešala zo stien všetky fotografie a zbavovala našu spoločnú domácnosť všetkého osobného. Aj s priateľmi som sa lúčila len so slovami "čoskoro som späť", hoci vtedy som už sama vedela, že to tak skoro nebude. Dusila som v sebe všetko, tie otázky, výčitky.. všetko kvôli čomu som opúšťala náš dom a nasadala do otcovho čierneho BMW.
Cesta mala trvať cez 20 hodín. Celý čas som sedela na zadku na zadnom sedadle a počúvala dookola tích 30 pesničiek čo som mala v prehrávači. Áno, bolelo to. Občas sa ma otec na nejakej pumpe spýtal, či si nedám bagetu. Iba som kladne/záporne pokrútila hlavou, potom ju prípadne zjedla a šli sme ďalej. Len čo sme sa dostali za hranice Slovenska, celý čas som spala. Vnímala som asi len 20 minút keď sme išli cez Budapešť (lebo som ho chcela vidieť- stálo to za to) a potom som zas spala, dúfajúc, že keď sa zobudím, budem stále doma, bude s nami mama a Taliansko nebude existovať. Nestalo sa tak. Keď som sa o desiatej ráno zobudila, mala som medzikontinentálnu klaustrofóbiu (nevedela som kde som a mala som pocit, že sme v Poľsku . Všade zvláštne texty, žiadne kopčeky a škaredí ľudia. No kde by sme asi mohli byť? Fajn, v Poľsku sme fakt neboli. Boli sme už viac-menej na mieste. Až teraz sa so mnou otec odvážil hovoriť.
"Zamiluješ si to tu. Ten dom.. vegetácia, je to raj Mari." Bolo na ňom vidieť, že neklame.. teda aspoň že tomu verí aj on sám. Ja som ale myslela iba na Slovensko, na ľudí ktorých som tam nechala v tom, že sa ešte niekedy vrátim, hoci som niekde vnútri vedela, že to tak nebude. Počas môjho myšlienkového pochodu auto zastalo a prebrali ma až škrípajúce brzdy automobilu, ktorý šiel za nami, za účelom prepravy našej batožiny.
Zaparkovali sme a ja som civela na niečo, čo som ešte nikdy v živote nevidela.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár